Zamyslene potiahnem rakovinotvorný dym do mojích pľúc a krútim hlavou...„Šesťdesiat rokov a všetko upadá. Nasľubovali nám úkryty, povedali nám, že budeme v bezpečí. Pritom jediné čo spravili bolo, že oni si ako prví pobalili veci a zmizli. Zaujímalo by ma, kde sa dá ukryť pred koncom sveta, pred číhajúcou apokalypsou.", ozve sa spoza mňa. „Neviem, ako si vôbec mohol vláde dôverovať. Svet funguje na princípe zožer, alebo budeš zožraný. Zabi, alebo budeš zabitý. Sme obyčajné zvery, ktoré sa podrážajú navzájom. Všetci sme vychovávaní v myšlienke, že vláda sa o nás postará, no iba my sme tí, ktorí sa o seba dokážu postarať. A ako to tak sledujem...", vyfúknem dym, zamyslím sa a pokračujem... „aj my sme stratení. Zrejme už niet úniku. Čo sme sami vytvorili nás dobieha rýchlosťou svetla a čoskoro to príde... "Môj priateľ ku mne podíde, oprie sa o okno a tiež sa pozrie von.„Je neuveriteľné, čo sme spôsobili. Čo oni spôsobili. Už to nie je hra na bohatých a chudobných ako keď sme vyrastali. Je to hra dávno prehraná a nám ostáva už len znášať následky." Prikývnem. Otočím sa k Jayovi s otázkou: „ideme sa prejsť?" Súhlas prišiel okamžite. Obaja sa vyberieme na chodbu, oblečieme si bundy, no klasický rituál sa už nekoná. Už si neberieme kľúče, neoverujeme, či sme správne zamkli dvere. Už na tom nezáleží, ako kedysi. Už neplatia pravidlá, ktoré nás učili naši rodičia. Nehrali sme podľa pravidiel a to sa nám teraz vypomstí. Vedela som, že tento deň príde, len som nevedela kedy...
Opúšťame dom, v ktorom sme žili aspoň dvadsať rokov. Nedá mi poslednýkrát sa neotočiť a s tehlovou budovou, ktorá sa čoskoro stane domčekom z karát sa nerozlúčiť. „Povedal by som, že mi to tu bude chýbať. Sám ale viem, že to nie je pravda."Jay má pravdu, no jeho slová nekomentujem. Prehrabávam sa vo vreckách a jediné poklady, čo sa mi podaria vyloviť, sú cigarety, zapaľovač a mobil, ktorý okamžite pustím na zem - už ho nebudem potrebovať. Nejakým zázrakom som objavila aj Cdčko Karla Kryla, ktoré mi Jay podaroval k narodeninám. Veci postrkám späť do vreciek a smelo vykročím do toho všetkého, čo sa okolo nás deje. Nebo už nie je modré, už roky nebolo. Za posledných pár dekád sa všetko zmenilo, všade zúri vojna a pritom nikto nevie proti komu bojuje. Bojujeme proti sebe, ničíme sa navzájom. Mali by sme si brať príklad z vlkov a svojích si brániť. Alebo sa mýlim?
Prechádzame zničenými ulicami nášho mesta a spomíname. Tam stál primacíalny palác, tam hotel a ten krásny most... Dnes je všetko preč. Neostali ani ruiny, nič. Len prach, špina, popadané konštrukcie a lešenia z niečoho, čo mohlo byť, no už nebude. Spomienky nás zaviedli až na náš kopec, kde sme mávali každý víkend rande. Pamätám si, ako na jeseň vrchol kopca zdobili krásne lístky. Žlté, červené, hnedé a posledné zelené. Teraz sú stromy popadané, horiace. No musím uznať, aj toto má svoje čaro. Zo všetkých strán vyhrávaju staré hitovky od Karla Kryla, Nedvědovcov, Nohavicu. Pretínajú štekot granátov šíriacieho sa všade navôkol. Usalaším sa na lavičke - jednej z mála vecí, ktoré prežili túto katastrofu - a sledujem. Sledujem, ako sa svet, ktorý mi bol rodiskom rúca ako domček z karát. Sledujem ako lietajú granáty, ľudia kričia a utekajú nevedno kam, skrývajú sa, zakrvavení, otrhaní. V pomaly tridsiatom storočí si zabúdame vážiť veci, ceniť si ľudský život a vlastne čokoľvek, čo v sebe prechováva aspoň zbytky duše. Opäť si zapálim a otočím sa na Jaya. Je zamyslený. Poznám ho už dlho, mohla by som povedať, že mu viem čítať myšlienky. Utekajú splašene, potkýňajú sa jedna cez druhú, presne ako ľudia okolo nás. Spomienky na to, ako nás v škole učili o Napoleonovi, svetových vojnách, spomienky na krásnu slobodu po nežnej revolúcií, pád berlínskeho múru, prezidentské prejavy, rodičovská výchova, naša rodná zem a tretia svetová, ktorá pretrváva dodnes. Narozdiel od prvých dvoch, teraz ani nevieme kto proti komu bojuje. Všetci sa vraždia navzájom, držia sa hesla „prežijú len najsilnejší". Spomínam si, ako som ako malé dieťa lietala po lúkach, voľná a nespútaná, lyžovačky na horách, nahánanie holubov po ulici. Ten krásny pocit - môcť ísť kam nás srdce zavedie, rozvaliť sa na pastvine pri srnkách či ovečkách - to všetko je dnes minulosťou. Vlády celého sveta vyvinuli zbrane hromadného ničenia a tým sa začal náš koniec. Všetko začína ako experiment. Nevinný experiment.
Obzriem sa za seba a zbadám, ako padá jeden z horiacich stromov. Jeho dopad na matičku Zem ani nepočuť cez ten vreskot a plač šíriaci sa celým svetom. Z myšlienok ma vytrhne Jay. Potichu skonštatuje: „už je to blízko, cítim to v kostiach, vo vzduchu. Už to nebude dlho trvať. Hodiny našeho bytia tikajú a bomba čoskoro vybuchne."„Čo myslíš? Hodiny? Minúty? Či sekundy?" Jay si potichu vzdychne a pokrčí ramenami. Chytí ma za ruku a zadíva sa mi do očí. Zaleskne sa mu v nich slza a zašepká: „vždy som vedel, že skôr či neskôr to skončí. No nerátal som s tým, že naša generácia toto všetko zažije. Musím ti ale povedať, že mi bolo poctou stráviť moje posledné roky práve s tebou. No už je čas. Naše cesty sa musia rozísť, ale ja cítim, ja to viem, že skôr či neskôr sa opäť stretneme. Drž sa, uvidíme sa čoskoro." Prikývnem. Jay sa zdvihne a pomaly kráča preč. Ešte raz sa otočí, usmeje sa a zmizne v hmle dymu pušného prachu a všetkého toho svinstva, ktoré nám plní pľúca už celé dekády.
Tiež vstanem, podídem na samotný kraj kopca, odkiaľ mám na všetko najlepší výhľad. Dalo by sa povedať, že priam nadhľad. Znova sa stratím vo vlastných myšlienkach, keď sa prichytím, že sa rozprávam sama so sebou:„Ľudia, pozrite čo ste spáchali. Boli tu hory, lesy, zvery, a vy ste všetko zničili. Po zemi sa rúti láva aj keď nemala odkiaľ prísť, láva krvi padlých, slabých, starých a pomalých." Zahľadím sa do neba. „Neviem, čo tam hore je. Neviem či si tam ty, Bože, alebo ktokoľvek iný. Neviem, či za týmto dymom a oranžovým nebom je niečo viac, alebo len čierna ničota. Neviem, netuším čo nastane, no za chvíľu to bude. Všetko skončí. Ľudská existencia bude dokonale vyčistená a nezostane tu nič. Zanecháme za sebou svet, planétu, zničenú a pokorenú prehnaným úsilím meniť ju v niečo, čím nikdy nebola a byť nemohla. Prehnaným úsilím nás, ktorí sa snažíme zo seba vyťažiť čosi nemožné. Boli sme vychovávaní ako deti naších predkov, mali sme sa učiť na naších chybách, mali sme sa učiť odkiaľ pochádzame, aby sme vedeli, kam ideme. No to sme nespravili, nikdy sme sa nepozastavili nad otázkou - kto vlastne som? A slepo sme sa hnali za nedosiahnuteľnými cieľmi."
Okolo mojej hlavy presviští granát ako postrelená holubica, no nevybuchne. Pristane na zemi ako unavená hlava na vankúši a tíško ostáva vo svojom novom hniezdočku. Podvihnem zrak a poslednýkrát sa zadívam na krajinu, ktorá kedysi bola mojou. Moja krajina, z ktorej nič nezostáva. Keď sa poslednýkrát s otázkou v očiach zadívam na oblohu, ktorá sa zmenila z oranžovej na čiernu, vidím malú bodku, ktorá sa stále zväčšuje a približuje. „A už je to tu...", poviem si. Raketa s nápisom ZBOHOM SVET sa rúti práve na nás. Letí neuveriteľne rýchlo, nič ju nezastaví. Preráža si cestu k nám ako hladný chlapík tlačiaci sa davom pred Tuzexom. Už nie je kam újsť. Ľudia sa zastavili a všetci civia do neba, akoby čakali na zázrak. Nos rakety pohladí našu Zem, veľmi jemne no jednoznačne. Honzík Nedvěd a jeho pieseň Na kameni kámen utícha slovami: „Budem o něco se rvát až tu nezůstane stát na kameni kámen. A jestli není žadnej bůh, tak nás vezme země vzduch, no a potom ámen." Miesto, kam raketa dopadla, okamžite zmizlo z mapy sveta a tlaková vlna so sebou berie z povrchu zemského všetko čo jej príde do cesty - ľudí, stromy, budovy, mosty... Pomaly ale isto sa blíži ku mne, cítim jej neuveriteľnú silu a rýchlosť a len stojím a čakám na istý osud... Pocítim to, už je tu. Neuveriteľne mocná, priam božská rana mi strelí facku po líci a ja letím z kopca. Poslednýkrát v mojom živote sa cítim voľná, nespútaná. Letím si ako holúbok po krásnom modrom nebi v nádherný slnečný deň. Potom nič. Tma. Všetko je preč, niet čo dodať. Nič necítim - bolesť, smútok, sklamanie - vôbec nič. Krásne, čierne, ničím nerušené nič. Také nič, pre ktoré sa oplatí zomrieť. Pootvorím oko a vidím to - krásny post-apokalyptický stav, lepší ako dávka akejkoľvek drogy. Všade je tma a ja sa vznášam. Napĺňa ma krásny pocit uvoľnenia, konečného rozhodnutia. Usmejem sa sama pre seba a poviem si, že lepšie to byť nemôže. Je to dokonalé také, ako to je. A práve preto sa veci nemajú meniť. Lietam si vo vlastnom svete, akomsi vákuu plnom ničoho. A ľudia, nič nie je krajšie ako nič. Vôbec nič...
"Možná jen se mi to zdá
A po těžký noci příjde,
Příjde hezký ráno
Jaký bude nevim sám
Taky jsem si zvyk
Na všechno kolem nás."
- Honza Nedvěd (Na kameni kámen)
