Poznáme to asi všetci,je piatok, rozum a myšlienky sa nám dokonale spomaľujú,pracovné tempo sa znižuje a ja sa s nažím nevšímať si ručičky na hodinkách aby som sama sebe nebola podozrivá,že končí týždeň a začína ten vytúžený víkend.Uvedomím si to až vtedy,keď sa snažím vyklučkovať s mojou blchou,podotýkam,že tak nazývam svoje auto,pretože ja som oproti nej obor z predvíkendovej zápchy.
Pretože sa vždy cítim v piatok ako pred malými Vianocami, ľudia bláznia a začnú sa zásobovať pre hypermarketami ako malý škrečkovia na horšie časy,hlavne že idú tržby.
A už to ide,preraďujem, 1 alebo 2 a neutrál/tak ma to učili v autoškole,kedysi dávno/,pustím si nahlas rádio aby som si ešte výraznejšie uvedomila,že nastal čas vypnúť ako keď vypnete vypínač.
Usmejem sa na šoférov a v duchu im ďakujem,keď sa zachovajú ako riadni gavalieri a dajú Vám prednosť aj keď sami vedia,že im možno už prednosť nikto nedá.A som doma,veget,pohodička,neuveriteľné.
Dva dni určené na regeneráciu.A tak rozmýšľam pôjdem na hríby/túžim nájsť vatovec/ alebo bicykel alebo len tak sa voľne poflakovať po byte?
Zvolím si napokon koncert a posedenie s priateľmi aj keď dobre viem, že zajtra sa budem z toho dobre spamätávať, lebo črevnú flóru mi tak rýchlo neobnoví ani odporúčaný mätový čaj.
Svätá pravda, teraz tu sedím,na stole mám teplý čaj a v žalúdku sa mi zmieta boj s tým,že ten včerajší večer bol úžasný,že som si potvrdila aká som stále ohybná a dokážem sa udržať na nohách a že to pivko malo zase inú chuť.
Mám rada víkendy,pretože nikdy neviem,čo ma čaká a zároveň sa vždy na ne teším,aj keď je toho spánku menej,aj keď si niekedy hovorím,načo som sa tak pri tanci zakláňala,keď sa teraz musím natierať alpovou mastičkou,ale stoja vždy za to,sú to také malé milé sviatky...
