Rozmaznávanie začína až po prvých narodeninách
Ako dlho trvá, kým si dieťatko vybuduje pocit bezpečia a naplno sa pripúta? Teória hovorí, že minimálne sedem mesiacov by malo dieťa dostať HNEĎ to, čo potrebuje a matka by mu mala byť neustále nablízku. Niektoré zdroje uvádzajú obdobie do jedného roka. V tomto veku NIE je možné dieťa rozmaznať. Ak začíname dieťatko tvrdo vychovávať pred dovŕšením jedného roku života, preskakujeme prvý a najdôležitejší krok. K samostatnosti by sme nemali deti nútiť. Čoskoro príde čas, kedy bude stačiť dať im priestor a ukázať im dôveru, že to zvládnu a že môžu robiť aj chyby. (Niečo viac o tomto období a o nebezpečenstve výchovy bez hraníc si povieme v niektorom z ďalších článkov. Bezhraničná výchova je extrém, ktorý nemá s napĺňaním potrieb nič spoločného.)
Pre dieťa, ktoré má naplnenú potrebu bezpečia, nie je nič prirodzenejšie, ako objavovať svet a stávať sa veľkým dievčaťom alebo veľkým chlapcom. Všetci máme v sebe zakorenenú potrebu napredovať, získavať zručnosti a byť užitoční. No napĺňať ich budeme, až keď máme uspokojené takzvané nižšie potreby. Nižšie v zmysle uloženia v hierarchii potrieb podľa amerického psychológa Abrahama Maslowa. Ktoré sú to teda tie najzákladnejšie? Bez čoho sa nepohneme? Sú to veci ako vzduch, jedlo, spánok, voda, fyzické pohodlie, fyzické a PSYCHICKÉ bezpečie a hneď za nimi nasleduje potreba lásky a potreba niekam patriť. Pokiaľ nemá dieťatko tieto naplnené, o schopnosti učiť sa nové a stávať sa samostatným môžeme len snívať. Možno máte teraz chuť mi oponovať. Často diskutovanou témou je napríklad samostatné zaspávanie detí už v najútlešom veku. Mnohé si síce prvé dni, či týždne odplačú, no potom to ide priam ukážkovo. Súhlasím s tým, že deti sú úžasne adaptabilné a zvyknú si aj na horšie veci. No použime teóriu, s ktorou sme sa práve oboznámili. Kde je naplnená potreba bezpečia, keď dieťatko plače samé v izbičke a nikto neprichádza? Podľa môjho názoru tu nejde o samostatnosť, ale o pud sebazáchovy a rezignáciu na vlastnú potrebu.
Aké potreby môže mať niekoľkotýždňový človiečik?
Prečo môže plakať bábätko, keď má suchú plienku, je napapané, odgrgnuté a vyspinkané? Keď má dieťatko uspokojené fyziologické potreby, veľmi často je schopné v pokoji ležkať alebo sa iba dívať na okolitý svet. No po deviatich mesiacoch kolísania v brušku, môže túžiť napríklad po troche pohybu. Áno vy ste ho naučila na kolísanie, ale nie preto, že ste ho nosila na rukách, ale preto, že ste ho deväť mesiacov kolísala v brušku. Je na to zvyknuté a potrebuje to pre pocit bezpečia. Všetko, čo pripomína pobyt v brušku vytvára pocit bezpečia – tlkot srdca, pevné zviazanie, mamina vôňa, jej hlas...
Vaše dieťatko môže tiež túžiť po niečom zaujímavom, sledovať život v domácnosti, súrodencov, byť pri tom, kde sa niečo deje. Dieťatko je naprogramované na to, aby sa snažilo spoznávať svet, chce ho vidieť, chytať, cítiť, ochutnávať. No a čo, že ešte nerozumie súvislostiam! Snaha dieťatka byť v centre diania môže niekedy naozaj obťažovať – keď chce aj ono v siedmych mesiacoch miešať vrelú polievku a chce vždy vidieť, čo mama robí a chce tiež ťukať do klávesnice a chytať špinavú handru. S ním na rukách ide všetko pomalšie a niektoré veci sa vôbec nedajú. No ak sa pokúsite dívať na svet jeho očami a dovolíte mu zúčastňovať sa a vysvetlíte mu – podobne ako niekomu, kto je nový v práci alebo na planéte Zem, čo robíme a prečo, ušetríte si neskôr veľa námahy a dieťatku dovolíte robiť kroky, ktoré prirodzene vedú k samostatnosti. Podelím sa s vami o príklad z mojej domácnosti. Moju dcérku vždy zaujímalo vešanie prádla. Keď bola najmenšie bábätko, mávala som ju v šatke alebo bola v mojej blízkosti, keď som robila domáce práce. Neskôr keď mala jeden rok, podávala mi pri vešaní prádlo z vandlíka a ja som ho vešala. V dva a pol rokoch si dokáže sama vyrovnať a zavesiť mokré prádlo a práve dnes, keď píšem tento článok, ma zavolala, aby mi ukázala, že si ho vysušené aj poskladala.
Ďalšou z potrieb, ktorú je ľahko prehliadnuť je psychické bezpečie. Čo mám na mysli? Dieťatko nie len potrebuje byť v bezpečí, ale potrebuje sa tak aj cítiť. Preňho je bezpečie oveľa užší pojem ako pre nás dospelých. Pravdepodobne chce byť na rukách u vás a nie u inej tety alebo babičky, hoci by ho rovnako húpala. Ak ste preňho zatiaľ bezpečím iba vy, pokúste sa to rešpektovať. Vzťah s inými členmi rodiny sa nebuduje násilím, dieťatko samo o nich prejaví záujem, keď bude na to pripravené. Dávajte mu veľa príležitostí byť aj s inými ľuďmi, v ich blízkosti a určite dovoľte ľuďom, ktorým dôverujete, aby si ho vzali do náruče, ak ale u nich plače, uprednostnite potrebu dieťatka pred potrebou iných ľudí užívať si vaše dieťa. Vravia, že vám chcú pomôcť, viete, že túžia po vzťahu s vašim dieťatkom a prajete im ho, pomohlo by vám, keby bolo teraz chvíľu u niekoho iného, no ono plače a vám to trhá srdce. Neviete komu skôr vyhovieť? Vyhovejte vášmu dieťatku a tým aj sebe. Všetci ostatní musia byť na rade až neskôr.
Podľa vás hodnotí celý svet
Mamičky, ktoré máte deti ste si určite všimli, ako sa na vás vaše dieťatko okamžite pozrie, keď začuje neznámy zvuk, alebo sa stretne s novým človekom. Urobí to vždy, keď je preňho situácia príliš nová a nevie, čo si má o nej myslieť. Podľa toho, ako sa vy zatvárite, prežíva situáciu oj ono. Napríklad, ak hlasno šteká susedov pes, môže to preňho byť nepríjemné a nevie, či je to ohrozujúce. Pozrie sa na vás, ak vy ste pokojná a poviete mu, že za plotom je pes a takto sa rozpráva s tým naším, aj ono ostane pokojné. Ak vám to tiež prekáža a na psa zakričíte, aby prestal a vyzeráte pri tom nahnevaná, bude to vnímať aj ono, ako ohrozujúce. Takýmto spôsobom ovplyvňuje matka postoj dieťatka k mnohým veciam a situáciám. Napríklad aj k pádom. Ak mamička dramaticky „zjojkne“ pri zakopnutí dieťaťa, darmo mu potom bude hovoriť, že nemusí plakať, že sa nič nestalo. Ak je dieťatko vystavené situáciám, ktorým nerozumie a nemá nikoho pri sebe, kto by mu poskytol takéto vysvetlenie, uistenie, zostáva dlho v stave, kedy nevie, čo si má myslieť – to znamená v strese. Pre dieťatko do veku sedem mesiacov je každá situácia v podstate nová, preto by od neho matka nemala odchádzať na dlhší čas.
Ak vás zaujíma, kto a čo nám je najlepším pomocníkom pri odhaľovaní potrieb dieťatka, stretneme sa v ďalšom dieli. Hovoriť budeme aj o postojoch voči deťom, od ktorých závisí úspech celého snaženia a naša rodičovská sebadôvera.
