Odkedy som v Petržalke neďaleko svojho domu objavila pomník venovaný nenarodeným deťom, vedela som, že tam jedného dňa položím kvety. No nikdy nebol vhodný čas, raz neboli kvety v neďalekom obchode, raz som sa ponáhľala, inokedy som bola s mojimi deťmi a nemala som na to potrebný pokoj a priestor. Dnes som si na pomník opäť spomenula, cestou do obchodu. Čaká tam na mňa už tak dlho... Vedela som, že dnes nezabudnem. V predajni som vzala kytičku ruží mojej dcérke k prvým narodeninám a ďalšiu pre deti, ktoré narodeniny nikdy neoslávia.
Odrazu mi nebolo zaťažko, že nie som sama, že musím najprv odniesť nákup do auta, bola to tá správna chvíľa. Kvety som odbalila, jeden darovala dcérke, ktorá mi na oplátku venovala pokojný čas. Ostatné som položila ku kameňu, na ktorom je vyobrazené dieťatko v maminom lone. Pomník je pre všetky nenarodené deti, teda aj tie, ktoré zomreli počas tehotenstva, hoc boli vytúžené. No ja som dnes stála pred tými, čo sa nenarodili kvôli rozhodnutiu iného človeka.
Nevedela som, čo presne mám robiť, čo vlastne cítim, prečo som sem potrebovala prísť. Tak som iba stála v tichosti a po tvári mi začali stekať slzy. V duchu som iba počula ako opakujem: „Odpustite nám.“ „Odpustite nám“, znelo v mojej hlave ako ozvena. Tie slová sa vracali ku mne a nechávali ma precítiť bolesť a zmar. Som súčasťou ľudstva od jeho prapočiatku až po dnešok a intuitívne cítim, že nesiem spoluvinu. Moje ruky nie sú tak čisté, ako som si doposiaľ myslela. Nestojím tu, ako ten spravodlivý, čo môže prvý hádzať kameňom... Cítim obrovskú ľútosť a niekde v diaľke vidím zástupy detských bytostí. Ich bolesť visí tam v priestore a vznášala sa ako opar výkrikov, ktoré tu na Zemi nik nepočul a predsa sú skutočné a znejú na večnosť. Ich opustenosť. Ohlušujúce ticho. Neodpovedajú, hoc ma vnímajú. Akoby sa zhromaždili, aby si ma vypočuli, aby bolo povedané to, čo má byť srdcom povedané ešte nespočetne veľakrát.
Toto krátke stretnutie bolo pre mňa veľmi hlbokým a silným zážitkom. Cítim vďačnosť a premýšľam, čo som povolaná zmeniť vo svojom živote. Vnímam, že má zaznievať aj hlas z tejto strany, hoc môže vyvolať lavínu odporu. Že to stojí za to, ak to tak musí byť. Dnes som mohla úprimne cítiť a vyjadriť ľútosť. Urobiť niečo zmysluplné aj za tých, ktorí to urobiť nemôžu. A hoc moja ľútosť nikoho nespasí, cítim, že bola namieste. Vnímam, že je protiváhou tej strašnej krivde.
Dívam sa na svet, v ktorom sú takéto miesta zasypané kvetmi a zmáčané slzami a cítim, že to je svet v ktorom ešte je miesto pre Boha.
