Naše dotyky s Pekingom boli mierne chaotické, nervózne a smiešne zároveň. Ak ľahko dobrodružná posádka na palube (inak ostrieľaného vodiča) v úlohe účastníka šoférskeho debutu v Pekingu má spoločné znamenie znalosť len pár čínskych slov a znakov, "hieroglyfická" mapa v rukách je len chabou oporou v prípade zablúdenia a komediálnym situáciám sa pravdepodobne nedá vyhnúť. Banálne odbočenie vľavo má na každej križovatke (márne) graficky znázornenú špecifickú podobu polkilometrového krúženia najrôznejšími smermi pod spleťou mimoúrovňových mostov. S odstupom času a vynúteným tréningom sa tieto vzrušujúce tápania stávajú frajerským kĺzaním vo výške navrstvených nadjazdov v mori svetiel áut. Perfektná 3D animácia v miestami "akčnej" počítačovej hre (s jediným živototom) v objatí kovovo-sklenených monštier superstavieb, ktoré tu rastú ako huby po daždi, to je v stručnosti jazda v Pekingu. Niekedy mávam pocit, že sme len oživenými figúrkami vo vysvietenom architektonickom modeli nových štvrtí, ktoré rastú v jeho explodujúcom urbanizme. Paradoxne, návštevy zo Šanghaja, tvrdia, že Peking je len dedina, tak neviem....berte ma s rezervou. Peking poskytuje miesto na sebarealizáciu architektonickým hviezdam západu v takom rozsahu, že treba povedať : "To tu ešte nebolo". Postupne nadobúda kozmopolitné rysy, nevyhýbajúc sa ani kontrastom. Teraz sa stavia a nie je čas na premýšľanie, či sa táto nebývalá otvorenosť raz stretne s velebením alebo bude oľutovaná, alebo niečo medzitým... Mnohé z prírastkov si zaslúžia aspoň zmienku, a tak o modernej architektúre možno vznikne seriál obrázkov, dnes si pozrite len útržky na získanie celkového dojmu.
Zmeníme teraz obraz rušnej chladnej budúcnosti na pomaly miznúci závan starodávna. Presne tak rýchlo ako v tejto vete je to možné učiniť v realite (stačí správne odbočiť). Unavujúce uháňanie v húfe limuzín sa mávnutím čarovného prútika stane motaním vo virvare rikší, bicyklov a spomalených áut napchatých do ulíc. Následné kľukatenie nás vtiahne do zmesi ľudí, tvárí, červených lampiónov pod vyhnutými strieškami nízkych murovaných domov v úzkych uličkách - toto všetko nahromade a v prehnanom množstve tvorí tzv. hutongy, typické pekingské staré obytné štvrte.
Toto pomenovanie im prischlo už za čias nadvlády Mongolov v dynastii Yuan, kde podľa jednej z teórií označovalo studňu, ako centrum usadlostí. Hutongy sú typické najmenšou šírkou uličiek, aké sa v období vzniku mesta používali - max.9 metrov, ale minimálne 65 cm. Takýchto uličiek vyrástlo počas cisárstva celkom 2.077,ich počet sa naďalej zvyšoval až na konečných 6.000 .Túlať sa po nich je úžasné, človek uvidí nekonečné množstvo výjavov zo všedných dní Číňanov, od varenia, stravovania, pozerania televízie, cez rozhovory a hádky, či len bežný odpočinok pri kartách a iných hrách, až po večernú sprchu a nočný spánok na lavičkách za sparných letných dní a to všetko - na chodníku. Obchodník telom aj dušou večer pozhasína vo svojej polyfunkčnej predajničke, na pult (doteraz slúžiaci na predaj zeleniny), natiahne matrac, do polovice ho vysunie do otvorených dverí, čím nahradí absentujúci bezpečnostný systém aj klimatizáciu, a spokojne odfukuje. Medzi domčekmi hutongov sa nájdu mnohé skúpe na priestor, s drobnými izbičkami, ale aj také, ktoré za jednoduchou bránou prekvapia priestranným štvrocovým obostavaným nádvorím a moderným zariadením. Svojou ošarpanosťou hutongy provokujú dnešné horúčkovito modernizujúce tendencie, v susedstve luxusných novostavieb budia dojem, že by sa mali za seba hanbiť a to je zrejme dostačujúci dôvod na ich hromadné plošné búranie. Proces je to nezadržateľný, čo si uvedomuje množstvo domácich, ale aj zahraničných nadšencov strácajúcej sa autentickosti starého Pekingu a vyrážajú do ulíc s fotoaparátmi, aby zachytili posledné dni chutných domčekov, v ktorých je kus dlhej histórie a príbehov. Vychádzajú publikácie o živote v hutongoch, ktoré pravdepodobne budú čoskoro jediným hmotným dokumentom toho, ako to tu kedysi vyzeralo a čo muselo ustúpiť, aby svet obdivoval schopnosť Pekingu držať s dobou krok.Nenechajte si ani Vy ujsť túto jedinečnú šancu, kým ešte je čas predbehnúť nemilosrdnosť tejto doby a do niektorých z nich spolu so mnou nazrieť, kým ešte existujú.
Pravdaže nie všetky hutongy zmiznú bez stopy. Sú aj také, ktoré sa stali alebo majú nádej sa stať pýchou a turistickou atrakciou. Koberec hutongov sa rozprestiera na viacerých miestach Pekingu, ale ten na severe za Zakázaným mestom rozprestierajúci sa okolo jazera Hou–hai = „zadné more“ je mojím najobľúbenejším a tak živým, že ho jednoducho musíte vidieť. Je tam vždy čo objavovať a obdivovať. Ešte len prejdeme starou drevenou bránou a vdýchne nás uzučká ulička Yandai xiejie. Akoby sme sa presunuli v čase a listovali v starých obrázkových kronikách cisárov dynastie Qing. Po dvoch spojených jazerách Houhai a Qianhai sa prevážal tovar, na nábreží prekvitali hlučné trhy. V tejto oblasti sa zabývala vtedajšia pekingská šľachta. Nájdeme tu jedno z najzachovalejších šľachtických sídiel starého Pekingu - rozprávkovú rezidenciu Princa Gonga. ako aj rezidencie mnohých iných prominetnov dlhej čínskej histórie, napríklad Song Qing Ling - manželka prvého čínskeho prezidenta Sunyatsena , spisovateľa Guo Moruo, ktoré si zaslúžia osobitnú pozornosť v nejakom z budúcich príspevkov.
Ani dnešní Číňania sa nenechajú v originalite zahanbiť svojim predkom. Ulička je neprestajne na prasknutie prepchatá predavačmi, drobnými obchodíkmi v starých kamenných domčekoch rozprávkovo ovešaných zažínajúcimi sa lampiónikmi. Nedá sa v nich kvôli stiesnenosti dlhšie obsedieť, a preto sa žije na ulici. Niektoré z nich majú na strechách terasy s kaviarničkami. Na každom kroku sa predáva niečo pod zub alebo pre potechu očí, ako na jarmoku. Lenže tento každodenný takmer permanentný jarmok utícha často až po polnoci. Ťažko je odolať pochúťkam v bohatom vejári dlhých špajdlí, na ktorých ako korálky rozvoniavajú navlečené drobné červené „jahodojabĺčka“ a aj rôzne iné drobné ovocia bez mena namočené v karameli. Neúnavní rikšiari ponúkajú obchôdzky a na "cyklo-rikši" s bordovou zamatovou strieškou lemovanou žltými strapcami sa v kolónach naháňajú po okružnej jazde naložení zvedavými turistami.
Práve sa zvečerieva a to je ten správny čas, keď všetko pekne sa zahusťuje obyvateľmi z okolitých hutongov a tiež návštevníkmi z mesta. Už nevieme, na koho skôr pozrieť a pred čím uhnúť, prestávame dýchať - to kvôli dôverne známej „vôňi“ na ulici smažených divných mastných mäsiek, a to je presne tá, ktorú stačí pocítiťraz. Sme v jadre diania - v bode, kde sa dve jazerá - Qianhai a Houhai stretávajú.
Z jazera sa ozýva treskot vesiel – pod mostom súperia najrôznejšie lode a loďky o prednosť v prechode úzkym otvorom. Dlhovlasé hráčky na čínskych lutnách sediace vpredu na lodiach na chvíľku prerušili svoje nežné brnkanie. Lode narážajú do brehov a pasažieri, tí, čo práve v tmavnúcom šere nevečerajú pod rozsvietenými lampiónmi, povzbudzujú svojich veslárov pokrikmi aj smiechom. Tak sme sa pristavili a tipujeme, kto bude prvý. Márne sa snažíme zapamätať si tieto tváre – pre prípad, že sa s nimi stretneme v cestnej premávke. Nakoniec sa každý dostal na želanú stranu, súboj pre všetkých končí úspešne. Znova sa rozozneli tóny lutien, na ukľudnenej hladine sa pohojdávajú mištičky s horiacimi sviečkami, v diaľke sa už zhlukujú ďalší záujemci o prechod ....
Na rozlúčku pri odchode ešte malé prekvapenie na záver romantického večera - kto by mal chuť na rytmus tanga či valčíka, je tu pouličný tanečný kurz na vhodnej betónovej ploche. Číňanom strednom to ide prekvapivo dobre. A kto sa nepridá, toho pred východom zdrapnú hyperaktívni maséri v bielych plášťoch a za pár yuanov (miestna mena) vnútia svoje umenie.
