Filipíny sú bezpochyby najväčším územím na ázijskom kontinente, kde kresťanstvo tak silno zakorenilo. Sedemdesiat miliónov obyvateľov berie katolicizmus veľmi vážne. Aspoň vo vonkajších prejavoch, lebo tie vnútorné sú predsa svojské. miestne autá a autobusy majú nápisy z biblie, v taxíkoch na spätných zrkadlách sa kývu ježišovia a panny Márie. No, keby tak bolo na Slovensku, Taliansku, Írsku či Poľsku, baštách európskeho katolicizmu, neviem, neviem, či by dnes mali niektorí politici problémy s podpísaním Vatikánskej zmluvy. V Ázii si ešte spomeniem na Macao, aj tam sú v starom meste nádherné budovy vo všetkých architektonických slohoch, a množstvo kostolov popri tých vychýrených kasínach. Ale, čo je malé Portugalsko - čínske Macao voči Filipínam.
Keď som sa prechádzala na Prvý deň vianočný po starom manilskom meste Intramuros, história španielskych kolonizátorov priam ovievala zatuchnutým vánkom v úzkych uličkách. Človek si hneď povie, ako mohli Španieli dokázať vtisnúť tak silne svoju pečať tým ľuďom, v tejto ďalekej ázijskej ostrovnej krajine? Samozrejme, to bol len prvý pocit. Keď sa človek dostane do kontaktu s Filipínčanmi, keď ich má možnosť len pozorovať, zistí, že to kresťanstvo, tú európsku civilizáciu si pretvorili na svoje ponímanie, na svoje potreby a prispôsobili si ho pre svoj život. Možno preto je ich kultúra niekedy tak komická, niekedy tak tragická, ale celkovo veľmi vzácna a krásna. Isto som sa cítila v ich zemi viac doma ako v Číne alebo v Afrike. A to je pre Európana zvláštny pocit.
V skutočnosti majú Filipínci silný zmysel pre rodinu, pre spoločenstvo. Podpora najbohatším, alebo najúspešnejším členom rodu ostatným je samozrejmosť a sebecký individualizmus jednotlivca sa ani v dnešnej otvorenej takzvanej globálnej spoločnosti vo svete nepresadil na Filipínach. To však nemožno povedať o všadeprítomnej korupcii. Žena má v spoločnosti veľké právomoci a je nielen hýbateľkou hlavy, ale v mnohých rodoch a klanoch samotnou hlavou. Práva žien sa na Filipínach preto rešpektovali dávno pred vyhlásením nezávislosti ostrovov.
Filipíny patrili vyše 400 rokov španielskej korune. Ich názov pripomína kráľa Filipa II. Magalhaes, známy moreplavec práve tu nahneval miestneho náčelníka na ostrove Cebu a tam našiel aj svoju smrť. Jeho námorníci utiekli na troch lodiach na susedný ostrov Bohol. Každá loď pristavila v inom prístave. Ešte dnes existujú mestá Tubigon, Baclayon a Jeta Fe na Bohole, ktorých základom boli novovytvorené osady španielskych námorníkov. V Tubigone a Baclayone som vstúpila do kostolov, ktoré akoby niekto preniesol zo Španielska alebo Talianska, tak sa na našu renesančno - barokovú sakrálnu architektúru podobali. Boli vlastne také isté, len ich stav napovedal, že sú postavené v trópoch a v jednej z chudobnejších krajín sveta. Keď sa logistické a finančné možnosti svetovej mocnosti Španielska vyčerpali (našťastie sa to stáva každej mocnosti skôr či neskôr, či už ide o Rím, Francúzsko, Britániu, Rusko, alebo iných priateľov Slovenska), Filipíny v roku 1898 našli ako svoju lietadlovú plávajúcu loď v Tichomorí Američania, ktorí ich kúpili od Španielov za dva milióny dolárov. Ostrovy, aj keď vyhlásili prvú republiku v Ázii už v roku 1898, získali úplnú nezávislosť až v roku 1946 a odvtedy sa so svojou históriou, kresťanskou civilizáciou, chudobou a krásou musia pasovať sami, aspoň naoko.
Ešte jedna zaujímavosť pre našinca je podobnosť našej bývalej vlajky tej filipínskej. Filipínska vlajka veľmi pripomína federálnu (slovenský modrý klin v českých červenobielych farbách), avšak farebne obrátene. Čo je však zaujímavé, tá filipínska bola ustanovená ako oficiálny štátny symbol už v roku 1898, teda v čase, keď M.R. Štefánik objavoval hviezdy a T.G. Masaryk viedenskú politiku.
MANILA
Hlavné mesto Filipín Manila je veľmi zaujímavé, charakteristické typickým ázijským ruchom, ale je tu vidieť a cítiť akoby africká ledabolosť. V mnohých oblastiach mesta sa veľká chudoba strieda s elitnými nákupnými centrami, peknými parkami s tropickou zeleňou, po uliciach jazdia rozrávkovo farebné a staro vyzerajúce autobusíky zvané Jeepneys (pre slovenských jazykovedcov Džípnís), ktoré sú vzadu otvorené, napchaté na prasknutie s batožinou a prípadne prebytočnými pasažiermi často na streche. Na zastávkach autobusy zásadne nestoja, nastupuje a vystupuje sa za jazdy, ktorá je v meste spravidla celkom pomalá. Tým nemožno tvrdiť, že by to bolo bezpečné - stačilo Jeepneys uvidieť zvonku, nežiadalo sa povoziť. Nepreberné množstvo trojkolesových kár krížených s motorkami, zástavba v okrajových štvrtiach zväčša jednopodlažná a ošarpaná s všadeprítomnými kresťanskými nápismi a v období vianoc zdobnými betlehemčekmi. Filipínci sú trošku spomalení, ale uvoľnení a strašne usmievaví za každých okolností. Centier mesta bolo viac, podľa toho o aký charakter ide - historické jadro vybudované v 16.storočí Španielmi, takzvané Intramuros, dokáže nesmierne očariť. Dá sa tam pobudnúť celý deň, prechádzať sa po uliciach, alebo voziť sa na káre ťahanej koníkom. V Intramuros vidno veľa schátralých španielskych pevností, pôvodné brány do mesta, majáky, delové strielne, hradby... Všade sa dá bez problémov dohovoriť po anglicky, filipínčina zdiaľky znie ako španielčina, ale Filipínci by to nepripustili, hoci perfektne vedia počítať po španiesky - un, dos, tres, diez..., považujú to za mŕtvy dialekt, alebo za jazyk elitnej bohatej vrstvy svojho obyvateľstva.
Slovo Intramuros, najstaršiu časť hlavného mesta Manila, netreba staršej slovenskej populácii, znalej latinčiny, prekladať. Intramuros stavali Filipínci so Španielmi a ich know-how už od roku 1571. Mohutné hradby museli už v roku 1574 čeliť útoku čínskeho cisárskeho vojska. Prvým španielskym kolonizátorom velil Miguel Lopez de Legazpi, po ktorom je dnes pomenovaná celá manilská mestská štvrť. Centrom starého mesta je katedrála Iglesia de Inmaculada Concepción, ktorej hlavný portál bohato vyzdobili freskami a sochami talianski umelci. Katedrála je naozaj monumentálna, trojloďový priestor dýcha svojou štyristoročnou pýchou. Jej časť musela byť po bitke o Manilu medzi japonskými okupantmi a americkými kolonizátormi v druhej svetovej vojne opätovne rekonštruovaná. V Intramuros tvrdé bitky Japoncov a Američanov prežili len dva zo siedmich renesančných a barokových kostolov - mestská katedrála a kostol Sv. Augustína. Priekopu, ktorá bola naplnená vodou dali Američania zakopať a na ich mieste vzniklo piktoreskné golfové ihrisko s 18 jamkami. Veľmi zaujímavou je pevnosť Santiago, ktorá bola súčasťou mestskej hradobnej obrany.
Na Štedrý večer bolo mesto veľmi rušné. Pri prechádzke po hlavnom mestskom parku Rizal parku, sme sa dostali do davu ľudí očakávajúcich pochod miestnych televíznych hviezd a mali sme tak možnosť uvidieť polovicu obyvateľov Manily tlačiacich sa v parku a lemujúcich hlavnú promenádu mesta. Štedrý večer sme strávili v časti mesta Macati, obdivom najbližšej obchodnej štvrte Greenbelt, ktorú s naším hotelom spájala lávka pre peších v úrovni 1.poschodia a touto lávkou sa dalo ponad všetky cesty aj ponad parky v korunách paliem prechádzať cez ďalšie a ďalšie supermarkety a obchody. Pri vstupe do každého obchodu stáli policajti a každého záujemcu o nakupovanie ohmatali, či čírou náhodou nemá zbraň. Obchody boli pekné, aj luxusné,ale oproti Pekingským prázdne tovarom aj nakupujúcimi a relatívne drahé. Večer sme zostali v jednom z parkov, kde sa konal koncert vážnej hudby a filipínske baletky trochu vypadnuté z rytmu, kontrovali viedenským valčíkom, teda chutne tancovali pod kráľovsky vysokými palmami s kmeňmi omotanými tisíckami vianočných sviečok. Tento bod programu samozrejme zožal veľký potlesk najmä mužského publika.
Na druhý deň nás čakala cesta na Bohol a menší ostrov Panglao.
