Skúposť rodného kraja na úrodu donútila početné obyvateľstvo živiť sa prevažne obchodovaním a z tejto nutnosti si časom vypestovať cnosť. Stalo sa na dlhé stáročia obchodným centrom oblasti. Obdobných mestečiek pravdaže v tom čase existovalo v Číne niekoľko stoviek, ale kým z ostatných zostali len smutné torzá, toto ako jedno z dvoch najzachovalejších sa dnes môže popýšiť svojou autentickou celistvosťou. Nie je teda náhodou, že starobylé čínske mestečko Pingyao bolo v roku 1997 zapísané do zoznamu kultúrnych pamiatok UNESCO a tak som sa tam nechala zaviať svojou zvedavosťou.
Kamenné, v priereze k vrcholu sa zužujúce hradby dosahujú výšku priemerne 10 m. A ak sa rozhodnete prejsť po nich, čaká vás asi 6 a pol kilometrová pešia obchôdzka. Korytnačku, v Číne symbol šťastia a dlhovekosti, ktorej pravdepodobne Pingyao vďačí za svoj jedinečný úspech, uvidíte ukrytú v hradbách až pri pohľade na plán mestečka. V pôdoryse sú hradby obdĺžnikového tvaru na všetkých svetových stranách priame, s výnimkou juhu, kde je strana obdĺžnika zvlnená do obrysu korytnačieho panciera. Vstúpte, máte 6 brán na výber.
Z mestečka sú najpríťažlivejšie centrálne uličky olemované zdobnými kamennými domami bohatých obchodníkov, mnohé z nich premenené na čarovné hotelíky a penzióny poskytujú ubytovanie početným domácim a zahraničným turistom. Ale v mnohých ďalších si stále pokojne a navzdory skúmavým pohľadom návštevníkov celkom prirodzene nažívajú miestni obyvatelia. Len nečakajte teraz zaujímavosti z ich života, k tým sa nedá len tak ľahko dopátrať, aj keď by som chcela, možno raz ...
Takže pokračujem v povrchovej a trochu povrchnej obhliadke: domčeky sú zväčša prízemné, maximálne nájdeme jednoposchodové výnimky. Za vstupnou bránou sa ukrýva najmenej jedno, ale často aj viacero útulných nádvoríčok olemovaných po krajoch izbami pre vnúčatá a deti pána domu, ktorý má svoju obytnú časť spravidla vzadu oproti vstupu. Takto zväčša vyzerali usadlosti severočínskych Hanov. Samozrejme dnes sa tu potuluje dosť európanov a tak sa nesmiete diviť, že vás ráno po noci strávenej na murovanej posteli v miniatúrnej izbietke zobudia hádky holandských detičiek ubytovaných vo vedľajšom apartmáne. Domácky pocit by západniarom zrejme mala umocniť rekvizita v kúpelni - sprcha s odtokom do drobného lavórika.
Za bránou sa už hemžia cyklisti a motorkári, automobilisti by sa iste radi k nim pripojili, ale šírka uličiek to chvalabohu nedovoľuje, nanajvýš sa sem zmestia elektrokáry pre rozvoz návštevníkov, inak to tu zahusťujú len pešiaci. Už zdiaľky upúta mestská veža malebnosťou drevených detailov.V honbe za cieľom spoznávania sa sem-tam treba vyhnúť prúdom splaškov nečakane vymršťovaných z vedier na dlažbu v nepravidelných intervaloch z jednotlivých brán šikovnými domácimi gazdinkami. Necháme sa unášať vo vôni nepreberného množstva čerstvo pripravených jedál. V mestečku sa jednoznačne treba zastaviť v miestnych chrámoch – budhistických a taoistických, zvláštna je starobylá väznica aj jedna z prvých historických čínskych bánk Ri Sheng Chang súvisiaca s komerčným charakterom Pingyaa. Obchodíky sú prepchaté tovarom suvenírového charakteru, ktorý má trošku viac spoločných čŕt s gýčom, ale to vôbec nevadí, dodáva mestečku červenkasté sfarbenie do sivého kamenného vzhľadu. A samozrejme najnezabudnuteľnejšia je večerná prechádzka, keď červeň lampiónov zaplaví zrak a všetky rozsvietené obchodíky pootvárané dokorán neodolateľne lákajú svojou rozmanitou ponukou.
Aké by to bolo, keby tie suveníry nebolo komu ponúkať, keby sa tu neplietol cudzí prvok turizmu? Možno by zostal typický ruch, len by všetko bolo trošku obyčajnejšie, prirodzenejšie, ...neviem. Teda vtedy som nevedela, kým som nepoznala Xincheng. Ale o tom až nabudúce.
