
POSLEDNÁ CESTA – časť 1.
Rozhodli sme sa, že ešte raz si prezrieme niekoré oblasti v Zimbabwe, a našli sme na to vhodné obdobie – Veľkonočné sviatky v roku 2001. Celkovo sme cestu rozvrhli do ôsmich dní. Plánovanie nebolo jednoduché – bolo treba myslieť nielen na vhodný výber lokalít a zabezpečenie ubytovania, ale hlavne na to, že výlet mal byť zameraný tentokrát, alebo hlavne, na Marka a Danka. Chlapci veľakrát spomínali, že sa im veľmi páči Nyanga (čítaj Ňanga) a hlavne objavné prechádzky na cestičkách obklopených vysokými borovicami pri našom výletnom domčeku na farme Ezulwini, v mieste, ktoré naozaj akoby bolo „zabudnuté Bohom“ s nádhernými výhľadmi na pohorie Nyangy. Ezulwini bolo naozaj fantastické miesto. Mohli sme sa tam dosýta poprechádzať, nadýchať sa horského vzduchu, a pri troche šťastia aj poobzerať tak nádherne žiariacu nočnú oblohu, akú by si človek veľkomesta a dvadsiateho aj dvadsiateho prvého storočia ťažko mohol predstaviť. Hviezdy priam v chumáčoch viseli z oblohy a tá, ako jeden slnkom rozsvietený krištáľ žiarila do chladnej oblohy nad našimi hlavami. Inak, Ezulwini má v domácom šonskom jazyku akýsi náboženský význam, aký presne, neviem.
Tentokrát, ako prvú zastávku na našej ceste, sme si vybrali lokalitu ležiacu tiež v súhorí Eastern Highlands, teda „Východné vysočiny“, ale nie Nyangu samotnú, lež pri treťom najľudnatejšom meste krajiny Mutare týčiacu sa horu Vumba, nie menej krásnu, a nie menej vzdialenú od civilizácie, i keď tá by sa i tam, na najvyššom bode, dala nájsť. Ale ak sa môžem vrátiť k samotnému plánovanu cesty, tentokrát nebolo plánovaním klasického turistu alebo cestovateľa či objaviteľa, ale aj menežéra. Totiž krajina sa niekoľko mesiacov zmieta v žalúdočných kŕčoch, a to, čo nemôže stráviť, je pravdepodobne jej spôsob vládnutia, zmeny vládnej moci spojenej s výmenou generácií. A nemyslím tým len problém pána prezidenta Mugabeho samotného, ktorý, chudáčisko, v svojich 76 rokoch vydáva radikálne rozhodnutia a ktorý možno by aj sedel na svojom ranči a počítal pravnúčatá a peniažky a svoje kravy, ale musí, zdá sa, poslúchať svoju relatívne mladú /bývalú sekretárku/ manželku a menežérku, ktorá má síl a ambícií dosť. A tak máme v Zimbabwe dostatok automobilov, ale žiadne palivo do nich, žiadne náhradné diely pre ne, nekvalitné cesty a zbúrané mosty po povodniach, na ktorých opravu niet peňazí – a tých peňazí – domácej meny je dosť, to sa dá pekne tlačiť a tlačiť a tlačiť, až kým sa stroje nepokazia. A my máme peniažkov krásnych, čerstvo smradľavučkých a viac a viac a viac, avšak každým dňom ich aj viac vydávame, na pošte, v obchode, za elektrinu... No, aby sme dali veci na správnu mieru, pre cudzinca, ktorý má možnosť zarábať v cudzej mene, je v krajine pomerne dobre. Výmenný kurz amerického dolára, voči domácemu zimbabwianskemu, je oficiálne na úrovni 1 ku 55, avšak na čiernom trhu sa predáva za 1 ku 110 (to bolo v roku 2001, dnes sú to vraj státisícové čísla), možno po sviatkoch i viac – ešte sme nemenili. A cudzia mena je to jediné, čo v Zimbabwe niet a čo Zimbabwe tak neuveriteľne potrebuje. Navonok sa však tvári, že všetko je v poriadku, že niet žiadneho problému a že zimbabwčania sú tí najbohorovnejší ľudia pod slnkom s najprekvitajúcejšou ekonomikou na svete, a najširšími úsmevmi, spod ktorých vykúkajú najbelšie zuby vo vesmíre (mnohí viackrát za deň žujú cukrovú trstinu, ale keď naša domáca pomocníčka Ema tak ochorela z pokazeného zubu, padli v nás všetky mýty, že v Afrike majú ľudia najzdravší chrup).
Tento dlhý opis nie je tak nudný, ako nutný – na pochopenie nášho strastiplného plánovania cesty po rozsiahlej a nádhernej zimbabwskej krajine. Ono by sa dalo o vyššienapísanom rozpisovať ešte viac a najviac, ale momentálne ma napadlo, ako sa má správne písať prídavné meno zimbabwský – zimbabwiansky. Oficiálne by malo byť podľa druhého slova, a to zistili už slovenskí jazykovedci, ktorí naozaj, s prepáčením pomänia, čo môžu, a to bez ohľadu na storočie a vek. Ja viem, kto vniesol do spisovnenj slovenčiny také ä, úplne zbytočné a nezmyselné. Štúr to nebol. Dokonca on ani tie mäkké a tvrdé i a y nezaviedol. Nuž, máme teda zimbabwianske autá a nemáme zimbabwiansky benzín. My sme si za účelom cestovania sem kúpili juhoafrický automobil, ale zistili sme, že jazdiť musíme na zimbabwiansku naftu. A tú zohnať v uplynulých deviatich mesiacoch bolo naozaj ťažšie, ako sa pokúsiť o iné veci, čo sa za deväť mesiacov stihnúť dajú. Auto máme síce pekné, spoľahlivé (to sme si pred výletom mysleli) a pohodlné, ale aj nafty si čosi papkať vypýta. Teda, veľakrát sme lúštili mapy, počítali možnú spotrebu a potrebu natankovania počas cesty. Zisťovali sme postupne, že naozaj palivová kríza v Zimbabwe je na svojom vrchole, na protiveň práve v čase našej cesty a skúšali sme zabezpečiť telefonicky naftu dokonca u vládneho oddelenia, ktoré poskytuje podporu samozrejme len vládnym predstaviteľom a volá sa CMED (Central Mechanical Equipment Department). Tam sme zistili nielen, že pravdepodobne aj zimbabwianski papaláši majú palivovú krízu a tá sa neobmedzuje len na poslušný ľud, ale tiež, ako mohli fungovať socialistické vládne zariadenia v minulosti u nás.