Detičkám sme sa chceli veľmi venovať. Už dávnejšie sme kúpili v Harare knižku „Children and Primary Science“, teda Základy vedy pre deti. V nej ma oslovili najmä dve kapitoly, z ktorých sme chceli nenásilným spôsobom zaujať tiež Marka a Danka – Horniny a pôda, a Zem a atmosféra. K týmto kapitolám sme mali aj ďalšie podporné knižky o kameňoch a mineráloch, a o spoznávaní a určovaní počasia. Ďalej sme chceli chlapcov naučiť čítať z mapy a určovať svetovú strany podľa kompasu a podľa slnka. Pred cestou sme tiež vypracovali presný denný časový rozvrh našej činnosti, aby výlet nebol len klasickým odpočinkovým ničnerobením, ale aby sme využili každú voľnú chvíľku našej poslednej veľkej cesty v Zimbabwe. Hlavným cieľom bolo vštepiť deťom akúsi systematičnosť pri triedení rôznych druhov, ktoré mali oni samé nazbierať, a následne určovať ich kvality. Chceli sme to robiť pri dvoch druhoch v prírode – kameňoch, a rastlinkách. To, že sme mali cestovať po takmer polovici krajiny s rôzným podnebím, faunou a pôdnym podložím, malo zaručiť rôznorodosť zbierok a ich delenia. K plánovaniu lokalít sa ešte vrátim, ale v prvej časti mali deti spoznať vysokohorskú krajinu so subtropickou flórou (Vumba), v druhej tropickú africkú nížinnú krajinu (Gonarezhu), v tretej časti cesty náhornú plošinu typu Harare, ale so silne zvetralou krajinou a subtropickou flórou (Matopos). Samozrejme, že ich vnemy mali byť obohatené „kultúrnou“ krajinou a jej históriou, čo sa malo zabezpečiť návštevou (objavením pre deti) niektorých jaskýň s prehistorickými maľbami na stenách a archeologickými lokalitami afrického kamenného mesta v stredoveku („tam, kde kedysi bývali králi“). Teda Marko a Danko mali vzdialene spoznať krásy geológie, okolitej krajiny a jej zmien, ale i rôznych klimatických pásiem, rozdiely medzi typmi krajiny a vplyv na faunu a flóru, ako aj spoznať niektoré historické a archeologické miesta. Všetko toto malo im vštepiť radosť a túžbu po objavovaní, nachádzaní nového a zvláštneho, robenie iných vecí, ako iní všední ľudia, ale aj získanie pocitu, čo znamená objavovanie a následné spracovanie objavu. Vedeli sme, že máme so sebou štvorročného a šesťročného chlapčeka. Pre Danka však v každom prípade sa mohol z tohto všetkého, ak by sa nám to podarilo, vštepiť akýsi pocit, i keby si „rukolapne“ nič nepamätal, ale pocit a možno i cit pre objav, jeho význam a pochopenie, a dôležitosť a nutnosť a zmysel objavovania okolitého sveta. Ak je pravda, že dieťa získava nielen základné návyky z pozorovania a učenia, ale i psychické smerovanie svojho ja do štyroch rokov, nesmie byť z ničoho vynechané a musí sa mu dopriať presne taká pozornosť, ako vekovo vyspelejšiemu súrodencovi bez ohľadu na to, či si my myslíme, že si nič nezapamätá alebo o zbytočnosti ukazovať mu určité úkony a postupy. Dieťa musí byť súčasťou celého vychovávacieho procesu tak ako starší súrodenec, vysokou odmenou je i krátke zaujatie a pozornosť problematike, ktorú preberáme. Samozrejme, nič netreba nútiť a snažiť sa vynucovať pozornosť, ale nechať dieťa samé zvoliť si stupeň pozornosti. S Markom zdá sa, sa dali aj časovo dlhšie a trvalejšie úlohy riešiť, avšak i u neho bolo nutné rešpektovať vek.
Nebolo jednoduché zabezpečiť cestu nielen kvôli tomu, že mala byť plánovaná hlavne pre deti a ich aktivity, ale i preto, lebo sme nemali jednoduchú prípravu kvôli nedostatku nafty. V Zimbabwe existujú čerpacie stanice veľmi kvalitne vybavené, a na viacerých miestach tak, aby nebol problém natankovať v hlavných rezortoch. Ak však nafty niet v celej krajine, je to problém nielen cestovania. Rezervoáre vyschli pred niekoľkými mesiacmi (aspoň tak nám bolo povedané) a dodávky paliva boli nespoľahlivé. Museli sme si preto vypočítať presne, koľko kilometrov na ceste prejdeme a koľko paliva naše auto spotrebuje, no a potom zisťovať, kde sa dá nafta v ktorej časti Zimbabwe zohnať. Vyšlo mi, že budeme potrebovať najmenej 300 litrov nafty, čo sú štyri plné nádrže. Situácia bola nejasná, tak sme si od nášho kamaráta, Portugalca De Souzu požičiali tri bandasky na benzín . Vždy sme si mysleli, že je lepšie vlastniť auto na dieselový pohon. Zistili som však, že v krajine, ktorá je vo vojne, toto nie je pravdou. Všetka nafta asi ide v prvom rade do vojenských áut a vozidiel, alebo ju lifrujú do Konga, kde majú v plnej poľnej 12 tisíc vojakov. A ak v krajine nie sú devízy na nákup väčšieho množstva paliva, je to tak, ako momentálne v Zimbabwe.
K týmto úvodným slovám dnes už azda nič nepridám a sľubujem, že zajtra sa vydáme spolu na opis cesty, ktorá bola naozaj krásna a zvláštna, lebo sme navštívili mnoho rôznych oblastí a pozorovali sme veľa vecí, i keď niekedy sme možno mali viac myslieť na oddych ako navštevovať jedno miesto za druhým. Zajtra si teda porozprávame o ceste z Harare do Mutare a do Vumby pri mozambických hraniciach, a o Vumbe a jej okolí samotnej.
