Poprechádzať sa po jednotlivých štvrtiach Pekingu v priebehu hodinky, pritom sa vyhnúť stresom v síce pomalej, ale prehustenej doprave a ani nohy si nezodrať pri nekonečných peších obchôdzkach je určite nereálne. Ak nám na začiatok pre vytvorenie si predstavy o charaktere tohto mesta postačí detailný model mesta zaberajúci celé jedno podlažie Plánovacieho múzea v Pekingu, dá sa na takúto prechádzku aspoň zahrať. V Plánovacom múzeu je nainštalovaný model mesta s detailne vypracovanými budovami, cestami, stromami a ešte nepostavenými mrakodrapmi. Detailne vyracované modely vybraných štvrtí, predovšetkým CBD (Commercial Beijing District) zobrazuje túto modernú rýchlo rastúcu komerčnú štvrť vysokých už existujúcich výškových budov s doplnkom rozostavaných či len naprojektovaných objektov, ktoré budú stáť do roku 2008, kedy Peking v celej svojej pompéznosti privíta svet na olympijských hrách. Číslo 2008 funguje ako zaklínadlo na pochopenie súčasných odvážnych vízií, plánov a aktivít. Výklad v čínštine je spestrený iluzívnym osvetlením na vytvorenie dojmu nočného osvetleného mesta. Autori modelu sa chvália aj takými projektami, ako je nová administratívna budova centrálnej televízie Číny CCTV, ktorej autorom je známy holandský architekt Koolhaas, ktorá sa už stavia (a my sa na ňu bližšie pozrieme nabudúce), alebo moderné administratívne budovy presahujúce svojou výškou 300 metrov. Je krásne pozorovať dospelých ľudí, ale najmä deti, ako behajú po uliciach modelu svojho mesta a so záujmom objavujú virtuálny svet Pekingu. Na fotografii je komplex Zakázaného mesta viditeľný vďaka oranžovej farbe striech.
Ten, kto nenavštívi Peking a model mesta ho zaujal, môže sa s ním bližšie oboznámiť na intrnetovej stránke www.bjghzl.com.cn, ak je v Pekingu, na adrese 20, East Qianmen Avenue, Chongwen District od 9. do 16. hodiny každý deň okrem pondelka. Za vstup zaplatí 30 yuanov, cca 120 korún.
http://blog.sme.sk/blog/2410/35395/planning%20cele%20dobre.jpg
Model by nebol modelom, keby v jeho strede nebol symbol Ríše stredu. V centre modelu sa ukrýva čisté, starobylo jednoduché jadro doposiaľ symbolizujúce históriu Číny - Zakázané mesto. Už dávno nie je zakázané, vlastne už nie je ani mestom, napriek tomu alebo práve preto ho túži každý návštevník Pekingu hneď v prvých dňoch po príchode do hlavného mesta Číny vidieť.
Presuňme sa z modelu do reality mesta a odvezme sa aj my podzemnou železnicou - metrom do centra asi 40 km dlhej magistrály pretínajúcej mesto v smere východ - západ. Teraz je zima, ale v čase nášho výletu nás, vystupujúc z podzemia, ovalil augustový opar zmiešaný so smogom, ktorý tvoril jemnú záclonu zraku upierajúcemu sa od priestoru slávneho námestia Tian An Men (námestia nebeského pokoja) pripomínajúceho svojou nedoziernosťou okrajov more ponad kolóny áut plaziacich sa v desiatich pruhoch múru Zakázaného mesta nás zaujme typická budova vstupu doň. V jej strede sa týči vraj najväčší maľovaný obraz postavy štátnika na voľnom priestranstve - Mao Zedonga (Mao Ce Tunga). Tento pohľad, ktorý navodzuje pocit veľkoleposti, sa mi asi nikdy nepodarí dosť presne opísať.
Do Zakázaného mesta možno vojsť po mostoch ponad priekopu hociktorou z 5 brán - kedysi najväčšia v strede slúžila len samotnému cisárovi, dve po jej bokoch boli pre cisársku manželku a cisárových príbuzných, ostatní vrátane úradníkov, ktorým sa podarilo zložiť cisárske skúšky, mohli vchádzať dvomi najmenšími bránami na okraji. V predstavách sa prirodzene vynárajú postavy stredovekých pestroodetých ľudí, sprievody obklopujúce cisárske nosidlá počas ceremónií, zatiaľ čo skutočnosť je naplnená novodobými modernými Číňanmi v oblekoch a odevoch, aké vidíme v Bratislave. Aj oni sú zväčša turisti, ktorí sa prišli pozrieť na svoj architektonický poklad možno prvý krát v živote z domovov vzdialených od Pekingu asi ako Štokholm od Ríma. Čínski, i zahraniční návštevníci plynulo a permanentne, zmorení dlhou chôdzou, teplom a smädom prechádzajú bránami a zapĺňajú kamenné dlažby nádvorí Zakázaného mesta.
Dnes sme spolu v tomto článku prešli len cez tri brány k hlavnému vstupu Zakázaného mesta a vyžívali sme sa v pocite, že si môžeme nechať prvé dojmy ešte dlho doznievať a naozajstnú obhliadku naplánovať na inokedy. Pozrime sa však do tohto historického centra Číny ešte raz, prostredníctvom fotografií, ktoré som urobila v októbri 2004. Tento zážitok je nevšednejší - vo večerných hodinách sa uskutočnil zatiaľ posledný jesenný koncert Jeana Michela Jarrého na nádvorí komplexu, ktorého sa zúčastnilo asi 10000 ľudí. Kontrast histórie a novej doby zaznel ešte nástojčivejšie, v pozadí laserovej šou, neustále sa meniacich nasvetlení a obrazov porovnávajúcich európsku kultúru s čínskou premietaných na priestorové útvary kulís na scéne sa vynímali majestátne ťažké budovy siení a palácov - to by cisári asi nepochopili. Vesmírna hudba v strede tisícročných múrov Ríše Stredu, to bola nádhera pre zmysly sluchu, zraku i pocitov fanúšikov aj odporcov šou na takých miestach.
