Bola skorá jar, obdobie vlaňajšej Veľkej noci, zeleň ešte neprebudená, tráva vysušená, zem vyprahnutá. Konečne som zblízka uvidela spôsob pestovania na kopcoch v typických terasách. „Poterasovaný“ je tu hádam každý centimetrík využiteľnej zeme – bolo to po druhý krát, čo mi táto krajina pripomenula (tentoraz urbanistický) model, aký sa vypracováva z plátov kartónu rezaných podľa vrstevníc a ukladaných na seba. Najskôr ma to pobavilo a húževnatosť Číňanov úplne šokovala, ale keď behom mnohých kilometrov mala krajina stále tak „pokrájanú“ tvár, začalo mi jej byť trochu ľúto. Tu by som asi márne hľadala v lete lúku na vyvalenie sa do púpav a králikov.
Po dvoch hodinách trmácania sa po cestách–necestách v pochmúrnom počasí dobrá nálada akosi zmĺkla, zavládli pochybnosti o správnosti smeru a nebolo vhodného adepta na pomoc. Spočiatku bol zarážajúci len rastúci počet nákladiakov a kamiónov, ale vzápätí obloha potemnela a neboli to len oblaky, čo ju zastreli, všetko naokolo sa halilo do čierneho prachu a dymu z výfukov. Povrchové uhoľné bane. Dalo by sa povedať, že celá táto oblasť sa mi zdala byť jednou obrovskou uhoľnou baňou, s jediným cieľom dať zo seba všetko, čo má. Pohľad z okna s pribúdajúcimi kilometrami nemennej scény znásoboval začínajúci pocit úzkosti. Zdalo sa, že sa z tejto beznádejnej černe len tak ľahko nevymotáme a mne sa prestalo chcieť fotiť.
Sem-tam nám smutne zakýval sivý lampiónik nad vchodom. V kolóne sme neúspešne uhýbali odletujúcim uhlíkom z áut. Cestu z času na čas lemovala nízka zástavba drobných miest ako inak odetá do čierneho súkna ako v rozprávke. Možno sa tu odvtedy niečo zmenilo, neviem, čítala som, že v tejto provincii behom minulého roku zatvorili takmer 6200 nelegálnych uhoľných baní. Zásoby v tejto oblasti sa predpokladajú na ďalších 70 rokov, čo sa pre energetických stratégov môže zdať alarmujúco krátko, ale z pohľadu vyčerpanej zeme je to určite alarmujúco dlho. Ľudia sa tu tmolili okolo svojich od prachu sčernetých príbytkov akoby nič, ten neľútostne pokrýval každú voľnú plôšku a zdalo sa, že sa s ním naučili žiť. Ale ak sme zastavili na pumpe alebo sa pýtali na cestu, zjavne ožili a nakúkali nám do auta. Rozveseľoval ich asi pohľad na naše guľaté (údivom trošku vytreštené) oči a tešili sa ako malé deti. Baby sa chichúňali a zvolávali ďalších ... Boli naozaj zlatí. Doslova „pre naše modré oči“ nás poslali na diaľnicu bez poplatku...
Ani ďalšie kilometre neprinášali zmenu k lepšiemu, len akoby sme náhle vymenili farebný filter na okuliaroch z čierneho na okrový - namiesto uhlia sa tu dolovala hlina, kopce bez trávy ako zjazvené telo pokryté prašnými kúdolmi – kulisa pre alarmujúci film o maximálne využitej krajine.... Vo všadeprítomnej hline ako čipka pôsobili veľké oblúkové okná na prednej stene zvláštnych domov, ktorých zvyšná hmota sa zabárala do svahov. Presne také používal na prebývanie Mao Ce tung a jeho nasledovníci v 30tych a 40tych rokoch minulého storočia.
Žltá je v Číne farbou cisárov, ale v prípade názvu Žltej rieky hlavnú rolu zohrala žlť prašnej zeme, ktorá sa priviata monzúnmi a cyklónmi zo severných vnútro-ázijských púštnych oblastí hromadí na jej dne a tým spôsobuje nárast hladiny aj o niekoľko metrov, zmenu smeru toku a následné časté povodne. Preto si táto tichá a najkalnejšia rieka sveta vyslúžila desivé pomenovanie – „Rieka žiaľu“. Napriek všetkým týmto nelichotivým charakteristikám bola vtedy pre nás skôr vykúpením, prešli sme ponad ňu v jednom rušnom mestečku a našli sme aj trošku pokojnejšie a prázdnejšie miesto, kde sa na predchádzajúce pochmúrne pocity dalo nemyslieť, trošku sa nadýchnuť a prebehnúť po jej prašnom brehu.
Pokušenie uvidieť život v tomto kraji trošku zblízka bolo neodolateľné, a tak sme pozdravili prvých dobrých ľudí, čo nám padli do oka. Pozrite na nich – vypadajú, že ich neohlásene „prepadla“ hŕstka náhodne okoloidúcich cudzincov v čase prípravy obeda? Nebudeme rušiť a zdvorilo sa vykrútime z pozvania pani domácej (ešte s cestom na rukách) na špecialitu jiao-zi – niečo na spôsob mäsových taštičiek. Pre priveľa neverbálnych prostriedkov, ktoré boli v tejto komunikácii použité sa jej kompletný obsah pochopiteľne nedá zverejniť. Prijali nás (doteraz neviem prečo) tak neuveriteľne milo, že sa mi to hľadiac na tieto fotky ani veriť nechce. Škoda, že sa to asi nikdy nedozvedia, ale oni nám v spomienkach svojou srdečnosťou a bezprostrednosťou, veselosťou a zvedavosťou, ktorú sme skôr vycítili, než vypočuli, prekryli ten vysnívaný symbol Číny – Žltú rieku, o ktorom som sa na začiatku pokúsila „básniť“.
