Vybral si postupne viac zariadení (školy, škôlky, domovy dôchodcov, nemocnice, liečebne) a snažil sa „do nich preniknúť" (ako sám píše). Celkom zaujímavé je, že si „náhodou" vyberal úplne odlišné zariadenia. Najskôr súkromnú školu, kde bolo všetko tip-top (aspoň tak to z článku vyznieva) a potom školu, kde citujem: „Nebaví ma provokovať, keď ma všetci ignorujú." Pri prvej škole dal do nadpisu jej celý názov, do písmenka bezpečnostné opatrenia, zrejme presne tak ako mu nadiktoval pán riaditeľ. Pri druhej škole však už neuviedol ani meno pani riaditeľky a jediné, čo sa z tejto časti dozvieme, je len to, ako ho všetci ignorujú a ako by tam mohol pokojne vraždiť. Nepríde Vám to trochu zvrátené?
V ďalšom článku http://hnonline.sk/relax/c1-35900800-priplatok-za-bezpecnost-prosim-vas-zabudnite sa vydal do domova dôchodcov v Jablnovom. Toto zariadenie však už s ničím neporovnával, iba si všimol, že brána je podľa jeho slov nízka, bočné brány pozatvárané a pri hlavnom vchode ho musí pustiť sestrička. Avšak celý článok sa snaží navodiť pocit, že tieto opatrenia sú nedostatočné. Chápete to? Možno preto toto zariadenie so žiadnym iným neporovnal, aby práve toto nevyšlo ako jedno s lepším bezpečnostným zabezpečením. A tak sa pýtam, prečo asi?
Ak by sa naše zariadenia chceli ochrániť pred pomäteným človekom, ktorý sa zrazu z ničoho nič rozhodne zabíjať, myslím, že by tomu aj tak nezabránili kamery, elektronický vrátnici ani vysoké elektrické ploty - takto nejako si asi pán Schön predstavuje „bezpečnosť zariadení". Takýto šialenci totiž idú na miesta, ktoré poznajú a kde ich poznajú. Nezabíjajú náhodne, zabíjajú „svojich nepriateľov". Tak ako to bolo v prípade piešťanskej pôrodnice, aj tam páchateľa osobne poznali, a preto sa dostal dovnútra http://hnonline.sk/relax/c1-35900790-neznamy-a-bez-dohladu-pri-novorodencoch. A neodpustím si nepriložiť opäť citát, ktorý ma asi znechutil zo všetkého najviac. Po tom, ako sa Schön neúspešne snažil prehovoriť sestričku pri vchode na oddelenie novorodencov v piešťanskej nemocnici, konštatuje: „Samozrejme, mohol som použiť mierne násilie, aby som sa dostal medzi novorodencov. Stačil iba krôčik a celé oddelenie sa mohlo ocitnúť v mojim rukách. Pri tej myšlienke mi naskočila zimomriavky." (presne skopírovaný text, prosím všimnite si aj úroveň jeho slovenčiny)
Osobne si myslím, že správny novinár by mal hľadať zaujímavé témy. A provokačné, ale to, ako novinárčinu pojal Schön, sa mi s týmto nespája. To, čo píše on, nie je investigatívne, ani zvedavé, ani by som to nenazvala hľadaním pravdy. Je to čistá honba za senzáciou.
Keď som sa však trošku porozhliadla aj po jeho bývalej „tvorbe", už ma to až tak nezarážalo. Tento „novinár" očividne vyhľadáva priestor, aby mohol niekoho osočovať a urážať a vytýkať mu aj to, čo bežnému človeku príde ako normálna alebo správna vec. Stačí si prečítať reakcie na jeho články (http://hn.hnonline.sk/43-30701295-1-21169450-k10000_d-ef#30701295). Vo viacerých sa dokonca spomína, že ľudia, ktorých vo svojich článkoch cituje, také veci nikdy nepovedali (http://hn.hnonline.sk/43-30664925-1-21971230-k10000_d-29). Jeho články obsahujú zakaždým faktické chyby a preklepy. Za očierňovanie už dokonca dostali redakcie, v ktorých pracoval, aj mastné pokuty.
Už som zmierená s tým, že niektoré redakcie u nás takéto články uverejňujú, ba priam vyhľadávajú. Ale v serióznom médiu ako bolo HN (Hospodárske noviny) by som takýto článok nečakala - možno by som mala prehodnotiť svoj postoj k tomuto médiu.
