Celkom normálny život?

Najväčším problémom celého ľudstva sme my sami - ľudia okupujúci túto zeleno-modrú planétu nevážiac si jej požehnaných darov idúc strmhlav za svojim cieľom. Kam sme to vôbec dospeli? A kam spejeme? Tieto otázky si asi kladie každý deň množstvo z nás. Alebo možno aspoň tí, v ktorých ešte nevymrel záujem o budúcnosť a existenciu nášho sveta.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (9)

Aj ja som mala možnosť zas a znova nahliadnuť do rúška tajomstva spojeného s touto nezodpovedanou otázkou. Človek by si povedal, že v nás ešte nevymrela aspoň tá posledná štipka slušnosti. Ale kdeže. Napríklad, tento týždeň som bola u doktora. Tentokrát som však nestála v rade už od siedmej, pretože po predošlých skúsenostiach som už pochopila, že to nemá zmysel, aj tak sa dostanem vždy na rad až o päť minút dvanásť. Keď som vošla do čakárne, zostala som milo prekvapená. Vsúpila som do poloprázdnej miestosti s nádejou, že sa do hodiny vybavím. Moju nádej zmarili cezpoľní pacienti z nemocnice, bezvládni starí ľudia, ktorí ledva vydržali sedieť na invalidnom vozíku. Dobre, tak to by som ešte dokázala pochopiť, aj keď ich bolo viac než dosť. Potom sa však začali objavovať ďalší, ktorým sa pravdepodobne nechcelo vyčakávať v zaplnenej miestosti a tak si radšej zaplatili. To už mnou lomcovali kadejaké divné pocity, ktoré mi vnucovali potrebu vyjadriť svoj názor. V tom však prišiel bonus celého dňa - staršia pani, ktorá očividne nepoznala hranice ľudskej slušnosti. Votrela sa hneď dopredu pri dvere bez akéhokoľvek slova. To už pán stojaci predomnou nevydržal a taktne poznamenal nech sa zaradí na koniec, keďže prišla posledná. Pani očividne nemala všetkých päť pohromade. Líca jej sčerveneli ako paradajky, oči vystúpili dopredu, keby bola mačkou, iste má už naježenú srsť. Začala sa rozhočovať a kričať, ževraj čo si to on dovoľuje a aký je drzý. Na to pán utrúsil poznámku, že či je ona slušná keď sa predbehuje. Babizňa sčervenela ešte viac, no v tom sa začala dusiť. Bolo počuť len slabé chrapčanie a vzápätí silnú ranu, pád na studenú nemocničnú podlahu. Všetci stíchli, niektorí zostali pobavení jej očarujúcim výstupom alebo zaskočení nečakaným záverom tohto naoko nepodstatného konfliktu. No a mne nezostalo nič iné, len zaklopať na dvere lekárovej ambulancie.

Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Týmto so chcela len poukázať na neustále boje a konflikty medzi ľuďmi, na našu neústupčivosť a intoleranciu, ktorá v tomto prípade vyústila neočakávane a mohla mať tragický koniec. Ale aj také veci sa stávajú a aj sa budú stávať. Pokiaľ sa nepokúsime povzniseť sa nad určité skutočnosti a pokým neskrešeme tú našu typickú slovenskú tvrdohlavosť.

Jana Repková

Jana Repková

Bloger 
  • Počet článkov:  3
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Mám neovládateľnú chuť všetkým povedať, ako to v skutočnosti je :-D Zoznam autorových rubrík:  Kde to žijem? ( alebo na SloveSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Skryť Zatvoriť reklamu