S mojím manželom sme sa spoznali v Tatrách. S kamarátkou sme chceli mať peknú spoločnú fotku na vrchole štítu. Keďže ja mám veľké ústa, nemala som problém popýtať chlapca (alebo ako my hovoríme na východe šuhaja), ktorý stál pri mne, či nás vyfotí. S úsmevom povedal áno, ale mal podmienku, že sa odfotíme aj my dvaja. Tak som mala fotku s neznámym pekným mužom na vrchole (myslím vrchol štítu, neviem načo myslíte vy ostatní). Vymenili sme si kontakty, aby som mu mohla poslať spoločnú fotku. A tam to aj začalo - láska jak hrom.
Tatry boli vždy pre nás srdcovka, veď ma tam aj požiadal o ruku, teda, snažil sa o to.
V ten špeciálny deň sme sa dohodli, že sa pôjdeme prejsť na Štrbské pleso. Pobalili sme si základné veci a nasadli do auta .Keď sme dorazili na parkovisko, bol biely ako stena. Pýtala som sa ho, čo mu je, no odpoveď bola len, že potrebuje čerstvý vzduch. Vybrali sme sa smerom ku plesu. Celú cestu bol čudný, nervózny a stále si chytal vrecká. Keď som sa ho druhýkrát opýtala, čo mu je, rýchlo zmenil tému na Chriašteľa. Áno, počujete dobre, na Chriašteľa. Stáli sme pri informačnej tabuľe o tomto vyhynutom vtáku. Keďže mi prišiel názov Chriašteľ vtipný, v duchu som sa smiala a zabudla na jeho čudné správanie.
Chvíľu sme sa prechádzali. Zrazu Marek zavelil, že si ideme prenajať loďku. Bola som milo prekvapená, keďže na tú loďku som ho ťahala milión krát. Stále odmietal, že to je presladená romantika. Akokoľvek, prenajali sme si loďku a začali veslovať. Doveslovali sme na stred jazera a ja som si užívala krásny pohľad na les, štíty a slnko. Naňho taký pekný pohľad nebol, prešiel z bielej farby tváre na zelenkavú. Išla som sa ho opýtať či nemá nejaké črevné problémy, keď v tom spustil svoj monológ. Teda “monológ”. Začal koktať, habkať, zajachtávať sa, prosto, nič som mu nerozumela. Niečo sa opýtal, no opäť som mu nič nerozumela. Nechápavo som naňho hľadela. Rozhodla som sa zvoliť svoju obľúbenú taktiku - ak niekomu nerozumiem, tak sa usmievam a prikyvujem. Zrazu sa mu výraz tváre zmenil na široký úsmev a začal niečo rýchlo hľadať vo vrecku. Úsmev zmizol no prišli nadávky (stále som si myslela, že takéto rýchle zmeny nálad dokáže len moje ženské pohlavie, ale tento deň s Marekom ma presvedčil o opaku) Hrešil ako pohan, hovoril aký je idiot (teda spomenul iné výrazy, no buďme slušní). Ja som ešte stále uplatňovala svoju taktiku - úsmev a prikyvovanie. Vedela som, že v takýchto prípadoch mám byť ticho a nič sa ho nepýtať.
Keď sme vrátili loďku, bez slova sme zamierili k autu. Išli sme tou istou cestičkou a opäť sme míňali informačnú tabuľu o Chriašteľovi. V duchu som sa opäť zasmiala na tom názve. Z myšlienok ma vytrhol len Marekov hurónsky rev - tu to je! Pozrela som naňho a on držal v rukách malú krabičku s prsteňom. Všetko mi zapadlo do seba. Preto sa tak čudne správal, preto sa tak začal usmievať, keď som prikývla na jeho nezrozumiteľnú otázku na loďke. Pýtal sa ma, či si ho zoberiem za ženu!
Tak teda najväčšia romantika nebola na loďke v strede jazera ale pred informačnou tabuľou chriašteľa, kde si pokľakol, spýtal sa (teraz už zrozumiteľne) či sa stanem jeho manželkou a nasadil mi prsteň na prst. Odvtedy tento vták predstavuje akýsi symbol našej lásky.
Je to iné, no je to také naše.
