Milujem svojich rodičov a priateľov. Sú to ľudia pri ktorých aj v tých najťažších chvíľach, keď si pripadám ako škriatok v údolí obrov, (hlavne teraz počas skúškového obdobia... plodnom na stres) mám pocit, že všetko dopadne dobre. Ubezpečujú ma o happy ende, hoci sa sami obávajú. Vtedy cítim ako sa mi vháňajú slzy do očí. Spolucestujúci zabezpečujú menej egocentrizmu ako je zdravý štandard. Tým, že myslíte na iných ľudí a prejavujete im to, dávate najavo, že vám na nich záleží. Je to už hádam od praveku tak, že človek potrebuje objatia a ľudskosť z ktorej čerpá živiny do svojho života. Moji priatelia sú výnimočné bytosti, ktoré dokonale ovplývajú jedinečnými chybami. Nemám nasadené ružové okuliare. Na príčine je možno hokej - ten mi ich zložil. Niekedy je fajn nedívať sa na svet len základnými farbami. Priatelia sú usmievaví ľudia, ktorí aj tie najväčšie životné trapasy berú s humorom a ak im život podlomí kolená, dokážu vstať a začať nanovo. Pritom sa dokážu brilantne posťažovať a zároveň spríjemniť cestu. Otváraním svojich problémov im otvárate svoje srdce a preto sú priatelia priateľmi.
Ak cestujem sama, zaoberám sa iba sebou. Moje problémy, moje skúšky, môj život... Rozmýšľam nad povinnosťami, ktoré ma čakajú. Čo urobím ako prvú vec keď dôjdem domov, atď. Mať otvorené oči však znamená všímať si aj iných ľudí. Chorobou dnešného sveta je nevšímavosť. Jej prejavy vidieť aj počas cestovania. Množstvo dopravných nehôd sa stáva vďaka nevšímavosti vodičov. Keď si nevšímame spolujazdcov, nemôžeme obstáť bez zranení. Zranenia a to nielen tie fyzické, nás posúvajú vpred. Konečná je však bližšie, než si myslíme.
