Stereotyp

Milujem zamyslené tváre ľudí, spolucestujúcich. Vždy rozmýšľam o čom asi premýšľajú, kam sa ponáhľajú... Všetko by bolo fajn, ak by tu nebol prítomný pocit, že zajtra ma čaká to isté. Stereotyp cestovania... stav vozovky: šmýka sa to ako na klzisku. V novinách budú opäť ďalšie správy o zvýšenej nehodovosti. Šofér autobusu je uponáhľaný muž v stredných rokoch. Neviem kam sa ponáhľa- možno do dôchodku, možno je to prezlečený Superman... neviem, ale náš autobus sa mení na stíhačku, ktorá upaľuje rýchlosťou svetla. O čom rozmýšľam, keď stojím v preplnenom autobuse? Zarosené okná mi pripomínajú tú všetkým dobre známu scénu s rukou na zahmlenom okne z Titanicu. Myslím na to, kam ľudia cestujú a kde sa asi posuniem v uličke, keď ledva stojím natlačená na jednej nohe. Čoho sa asi budem držať, aby som nespadla. Ľudia nastupujú a nastupujú... . Človek potrebuje istotu, že nespadne. Pomaly si z vrecka vyťahujem slúchadlá a mp4-ku... aspoň nejaké to rozptýlenie, aby som nemyslela na nedopitú kávu a na jedlo, ktoré mám tuším ešte v krku, pretože som ho v tej rýchlosti a zhone nestihla prehltnúť. V tom- šofér zabrzdí a ja mám pocit, že ak by nebolo v autobuse asi milión ľudí stojacich v uličke skončila by som prilepená na čelnom skle.... ospravedlňujem sa mladému mužovi do ktorého som prudko narazila.. Iba sa pozrie, a odmerane odvrkne, že sa nič nestalo. Asi je tiež plný entuziazmu z cestovania.... prestanem vyťahovať slúchadlá... nemá to význam- sú zauzlené v novom druhu námorníckeho uzla, ktorý som zrejme vymyslela a ani som o tom netušila, musím si ho nechať patentovať... kvalita ciest je dokonalá pre masáž a vytrasenie posledného jedla zo žalúdku... zastávka, ty moja záchrana, rýchlo vdychujem čerstvý, chladný vzduch prúdiaci z otvorených dvier a snažím sa upokojiť- predýchať to a sústrediť sa len na koniec tejto cesty, ktorý je bližšie a bližšie... ešte pár kilometrov...kto vie, čo prinesie ďalšia cesta- táto len nepríjemný pocit.