Sen
Strhla som sa a uvedomila si, že nie som dieťa. Bol to len sen. Už som nestála na chodníku s nákupnou taškou. Spievať si na ulici je proti bontónu. To robia jedine blázni a slušní, rozumní ľudia sa už vonkoncom nezhovárajú sami so sebou. Aj to robia iba blázni. Taký je tento svet. Veselosť nie je v móde, ale ani deprimovanosť ľudí nezaujíma. Nudí ich, ako reklama uprostred napínavého filmu. „Bol to len sen," zopakovala som si ticho pre seba. Obyčajný a nadmieru živý sen. Rozmýšľala som ako som sa ocitla na rozkladacom gauči. Až vtedy som pochopila, že som na prázdninách. Mali to byť jedny z tých pracovných. Prišla som predsa starému otcovi pomôcť s upratovaním. Namiesto toho som však zaspala od únavy. prerátala som hodiny môjho sladkého oddychu. Nakoniec som s povzdychom vstala. Zahodiac za sebou sen som sa ponáhľala upokojiť môj potravychtivý žalúdok, aby som mohla začať vysávať a inak spolupracovať so saponátmi a handrami.
Krupica
Dedo Jozef si vzdychol. Tmavé vrásky, pokrčené ako keby boli z papiera, sa ligotali v svetle, ktoré prenikalo sklom. Bolo špinavé. „Aj to musím vyčistiť", pomyslela si Júlia a ďalej pozorovala život za oknom. Črtalo sa za ním zdanlivo teplé slnko. V miestnosti síce bolo teplo, ale vonku bolo mínus desať. Júlia to vedela, pretože si nemohla nevšimnúť teplomer za oknom, ktorého ortuť bola podozrivo nízko pod nulou. Dedo Jozef mal na nohách huňaté papuče, ktoré dostal od syna na Vianoce. Po dlhom čase k nemu niekto prišiel na návštevu. Jasné, dnes nemá nikto čas. Čo za tajomné jedlo varil pri sporáku? Mali to byť ovsené vločky, ale nakoľko ovsené vločky nekúpil. Pracoval na krupicovej kaši. Ako by mohol také tvrdé ovsené vločky požuť. Už nemá dvadsať. Presnejšie nemá zuby ako dvadsiatnik. Do protézy by sa mu pozatĺkali ovsené vločky a vyberal by ich celú večnosť. Ani zrak už nemá ako dvadsiatnik. Ale o tom mlčí, pretože inak by mu Julinka neverila ani slovo, keď jej skladá komplimenty. Vnučka sedela na stoličke a pozerala na hodinky. Pozorovala malú ručičku, ktorá sa kamsi ponáhľala v obrovských pozlátených hodinách, ktoré tak dobre poznala. V miestnosti bolo ticho. Občas bolo počuť žblnknutie vriaceho mlieka. Miestnosť ním priam dýchala. Dedo Jozef dováral kašu. "Konečne sa bude jesť to rýchle jedlo, ktoré zasýti, aby som mohla pokračovať v upratovaní, " vravela si v duchu Júlia a rozmýšľala prečo starký nechcel aby mu navarila ona.
Spoveď
Dedo Jozef postavil tanier pred Júliu, zatiaľ čo ona len mlčky pozerala na tanier s otvorenými ústami. Kaša na tanieri bola potretá kúskom masla a po nej posypané kakao s cukrom. Voňalo to lákavo. Júlii sa už zbiehali slinky v ústach. „Vyzerá to geniálne starký," povedala užasnuto. „Nepatrím ešte do starého železa. Takúto kašu robievala aj starká," dodal s úsmevom, za ktorým sa odrážal aj kúsok bolesti. Bola to bolesť o ktorej nikdy nehovoril. Júlia mala pocit, že dnešok bude dlhý a dúfala, že večer jej bude rozprávať príhody z detstva. Po tom ako zobral do ruky lyžicu a ochutnal kašu zopakovala jeho gesto. Vychutnávajúc si kašu privrela oči. Bolo to neskutočné. Akoby sa preniesla v čase... Slnko žiarilo a cítila sa slobodne a bezstarostne. Znovu mala desať a po takejto krupicovej kaši od starkej šla spievajúc si na nákup. "A vraj stroj času neexistuje," povedala Júlia a starký len mlčky prikývol.
