Moja kučeravá Sue, o ktorej chcem napísať pár riadkov, nie je ani malá, ani drzá, jediné, čo ju s malou Sue z filmu spája, je prekrásna kučeravá hriva, preto som si ju tak nazvala. Moja Sue bola mladá krásna slečna, ktorej meno neviem, ale zanechala vo mne stopu. Obyčajnú stopu, ktorá má vôňu človečiny a spomeniete si na ňu tak nejak pravidelne, lebo vyryla do vás trošku väčšiu ryhu ako ostatní.
Sue k nám chodievala na kebab tak nejako pravidelne. Zachutil jej a už sa nedalo odolať. Bola milá, usmiata a komunikatívna. Vždy vravela, že nestíha variť a priateľovi veľmi chutí, tak bude rýchly obed. Priateľ bez cibuľe a dresingu, ona bez cibule. Časom už nebolo treba hovoriť nič, vedela som aký. Mohli sme hovoriť o inom, o všeličom, o jej práci, ako má rada ľudí, ako pracuje často do neskorého večera, ale baví ju to a napĺňa. Všetko ako má byť.
Raz povedala, že bude musieť asi zmeniť prácu, lebo táto už nebude dobrá. Pýtala som sa prečo a dôvod, ktorý mi povedala, bol pochopiteľný. Čakali s priateľom bábätko. Nikdy nezabudnem na tie ohníčky šťastia v jej očiach, tie kučeravé vlasy sa mi zdali v tej chvíli šťastné tiež. Tešila sa, plánovala, snívala a verila, že všetko je ako má byť. Tešila som sa s ňou z jej šťastia, jej očakávania, jej daru.
Prišla po pár týždňoch znovu. Potešila som sa, keď som ju uvidela. Niečo mi však nesedelo. Ohníčky v očiach boli vyhasnuté, bola ticho a bolo cítiť, že niečo nie je v poriadku. Úprimne a na rovinu som sa spýtala, či sa niečo stalo, lebo sa mi zdá smutná. Neklamala, nezapierala, nehrala divadlo. Na rovinu povedala, že prišli o bábätko a v očiach sa jej zaleskli slzy. Ťažko v takejto chvíli hľadať slová povzbudenia, ťažko utešovať ubolené srdce. Ja som si to však mohla dovoliť. Zažila som to trikrát.
Neviem či to bolelo rovnako, neviem posúdiť, kedy to bolelo najviac, ale asi to bolelo vždy veľmi. Na tú bolesť duše sa zabudnúť nedá. Čas zmierni jej intenzitu, vysuší postupne všetky tie slzy, upokojí chaotickú myseľ, plnú nezodpovedaných otázok typu Prečo...? Ale...
Vyjadrila som, že chápem a rozumiem tej bolesti, aj keď som vedela, že v tej chvíli to nie je dosť. Nič v tej chvíli nie je dostatočná terapia. Nikto v tej chvíli nie je dostatočný liečiteľ. Bolesť duše je jedna z najhorších, aké existujú. Aj seknuté kríže veľmi bolia, ale....
Na smútok a slzy v očiach pri stratách milovaných a túžobne očakávajúcich zatiaľ nikto neutkal žiadnu vreckovku. Zostáva len ten čas, ktorý postupne a pomaly dovolí nemyslieť už tak bolestne, ktorý postupne zmenší počet sĺz pri spomienkach, ktorý dovolí ísť ďalej.
Chcela som ju aspoň pohladiť, keď odchádzala, stisnúť ruku na znak podpory, no nemala som na to dostatok síl. Vedela som, že to ublíži aj mne a že sa vo mne oživí všetko to, čo už bolo ako tak zahojené. Nechala som ju odísť so slovami, aby verila, že všetko bude raz dobré a tak ako si praje.
Odvtedy som ju už nevidela. Verím Sue, že raz porodíš krásne, kučeravé dievčatko ako si ty sama a verím, že nájdeš svoje šťastie. Lebo si myslím, že si ho zaslúžiš.
