reklama

Nie som to, čo vidíte

Hneď ráno, ako sa zobudíme, je medzi mnou a tebou niečo odlišné. Hoci vyzeráme rovnako, obaja sme ľudskými bytosťami, no iba jeden z nás sa tak aj cíti.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Obaja vstaneme a asi prvé, čo spravíme, je ranná hygiena. No už pri nej sa stretávame s niečim zvláštnym. Síce jedno oko by povedalo, že medzi nami nie je rozdiel, jedno srdce by si nebolo také isté. Tvoje ranné pocity sú väčšinou: "Och, znova do práce, ale aspoň mám čas sa pekne upraviť." A táto myšlienka Ti hneď dodá povzbudenie a nadšenie do dňa. Moje ranné pocity sú však dosť iné: "Prečo ešte žijem? Však som chcela v spánku zomrieť. Ach Bože, prečo si mi túto prosbu nesplnil." 

Zatiaľ, čo ty sa tešíš na rannú sprchu, po ktorej sa cítiš ako znovuzrodený, ja rozmýšľam nad výhovorkami, prečo sa nesprchovať. Nie, že by som nechcela byť čistá, ale v mojom vnútri sa odohráva boj, kedy mi hlas v hlave vraví: "Načo sa budeš sprchovať, aj tak si každému ľahostajná."

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ty si sadáš za jedálny stôl, aby si sa schuti naraňajkoval. Už len pri pomyslení na raňajky sa ti zbiehajú slinky. Ja si za stôl nesadám, pretože len pri pomyslení na jedlo mi je zle. Nie, že by som nebola hladná. V bruchu mi škvrčí akoby som nikdy nejedla. No hlava mi to nedovolí. Len pri pomyslení na jedlo, ktoré som donedávna milovala, sa mi zdvíha žalúdok. 

Tvoje všetky ranné myšlienky sa pohybujú okolo práce, alebo programe, ktorý máš vymyslený na deň. Moje ranné myšlienky sú na nočné mory, ktoré som v noci prežívala, na bolesť, ktorú neustále pociťujem, aj keď som po miliónty krát pri tom, ako som zaspávala, prosila, aby táto bolesť už konečne odišla. Zároveň pociťujem obrovský strach z toho, čo zlé sa mi opäť stane a z pocitu, že len pri letmom pohľade do mojich očí dotyčná osoba zomrie v pekelných mukách.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ty prichádzaš do práce alebo školy, pozdravíš sa s kolegami alebo spolužiakmi a samozrejme s nimi prehodíš kus reči. Ja prídem do školy, sadnem si do lavice, s nikým neprehovorím a stále sa zožieram tými istými myšlienkami ako doma. Vyučovanie mi ide hrozne, nedokážem sa sústrediť, znova a znova premýšľam nad tým, prečo mi je tak ťažko a ako by som to zmenila. Keď ma profesorka vyvolá, samozrejme jej neviem odpovedať, pretože nechápem, ako môže preberať učivo a ako sa ho vôbec mám naučiť. Takto som sa z jednotkárky stala trojkárkou až štvorkárkou. Učivo mi vôbec nejde do hlavy, ako by aj mohlo, keď nedokážem pochopiť ľudí okolo seba. Všetci sa radostne zhovárajú, smejú sa a ja? Ja sa na nich pozerám a nedokážem pochopiť, ako môžu byť pre nich tieto témy zaujímavé. Donedávna som ja bola členom, ba dokonca som bola ja tou, ktorá rozbiehala konverzáciu. Teraz mlčím a nechápem a neviem sa dočkať príchodu domov, tam bude konečne ticho. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ty sa ponáhľaš domov,tešíš sa, že vyrozprávaš svoj deň svojim najbližším a spolu sa zasmeje na absurdných veciach, ktoré sa Vám cez deň stali. Ja idem sama pomaly domov, uvedomujem si, že sa až tak domov neteším, lebo tam sa ma budú všetci pýtať ako bolo a ja im nebudem vedieť odpovedať inak ako: "Ako vždy!" Toto je moja odpoveď, jedna z mála viet, ktoré za deň vyslovím. A znova som sama. Zavriem sa v izbe, bez jedla, len s fľaškou vody a sedím a pozerám do prázdna. Plakala by som, ale už ani to sa mi nedá. Chcela by som niečo cítiť, aspoň trochu nadšenia, trocha lásky, no jediné, čo dokážem precítiť je strach, bolesť a nenávisť. V hlave mi idú otázky: Kto som? Prečo som taká? Prečo mi je stále zle? Prečo mi nikto nepomôže? Miluje ma vôbec niekto? A som ja vôbec človek?"

SkryťVypnúť reklamu
reklama

S týmito myšlienkami si líham do postele. Nechápem, ako nikto nemôže vidieť, ako sa trápim, ako som sa zmenila a že mi treba pomôcť. Premýšľam, či by nebolo lepšie skončiť tento život. S touto myšlienkou zaspávam.

Moje diagnóza znie bipolárna depresívna porucha. No na to som prišla až po troch rokoch týchto nekončiacich dní. Mala som šťastie, že som si uvedomila, že takto to ďalej nejde a vyhľadala som odbornú pomoc. No veľká časť ľudí trpiacich podobnými príznakmi to jedného dňa ukončí. Zostane po ňom len spomienka a veľa otázok, prečo sa to takto muselo skončiť. Pretože si už nedokázali pomôcť a nikto ich nechápal. 

Veľa ľudí si myslí, že depresia je len taká depka, ako máva každý z nás. Nie, nie je to tak. Depresia a podobné duševné ochorenia sú jedny z najvážnejších ochorení ľudstva. Sú spôsobené chemickou nerovnováhou v ľudskom mozgu. Sú liečiteľné a čím skôr sa začnú liečiť, tým rýchlejšie sa z nich človek dostane. 

Jana Vrabcova

Jana Vrabcova

Bloger 
  • Počet článkov:  1
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som obycajne 21 rocne dievca, ktore vsak chce premenit svet z obycajneho na nadherne miesto pre zivot. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu