V rozhovore krátko pred svojou smrťou v roku 1994 sa Richard Nixon (bývalý prezident USA, ktorý bol spolu so svojím ministrom zahraničných vecí Henrym Kissingerom architekt détentu so Sovietskym zväzom počas Studenej vojny v 70-tych rokoch) na otázku, či je Rusko porazené, vyjadril s úžasnou predvídateľnosťou. Podľa neho bol v Rusku porazený len komunizmus. V prípade, ak sa z Ruska nestane plnohodnotná demokracia, ktorá by bola žiarivým príkladom pre ďalšie totalitné režimy (napríklad v Číne), nastane v ňom doba nového despotizmu. Ten sa bude opierať o minulosť a odkaz imperiálneho Ruska, ktoré sa rozpínalo stáročia. Jeho slová, ktoré odzneli pred 30 rokmi, dnes prežívame.
Koniec Studenej vojny
45 rokov po roku 1945 sa slobodný svet tešil z víťazstva. Rusko však po páde Železnej opony utrpelo bolestivú porážku. S miliónmi etnických Rusov ocitnutých za hranicami Ruskej federácie, brutálnou tranzíciou na trhovú ekonomiku v 90-tych rokoch a potupou hrdého národa, jedného z víťazov najdôležitejšieho obdobia ľudskej histórie - 2. svetovej vojny, sa Rusko ocitlo v podobnej situácii ako Nemecko po podpise Versaillskej zmluvy v roku 1918. A kým si svet myslel, že začalo obdobie trvajúceho svetového (alebo aspoň európskeho) mieru, Rusko, podobne ako Nemecko po 1. svetovej vojne, bolo v skutočnosti iba v medzivojnovom období.
Pomoc porazeným
Po konci vojny v roku 1945 sa zdevastovaná Európa ocitla na pokraji ekonomického a humanitárneho kolapsu. Prvotne navrhovaný povojnový plán ministra financií USA Morgenthaua bol ešte tvrdší, ako Versaillská zmluva predchádzajúcej vojny. Pre Nemecko by znamenal zničenie jeho priemyslu a ako ukázali analýzy, hladomor pre 25 miliónov Nemcov. Prezident USA Truman a jeho minister zahraničných vecí, general Marshall, mali našťastie s Európou iný plán. Bezprecedentnou ekonomickou pomocou, ekvivalentnou k dnešným 173 miliardám dolárov, pomohli obnoviť Západnú Európu. Na treťom mieste v objeme pomoci, po Veľkej Británii a Francúzsku, sa prekvapujúco ocitlo porazené Západné Nemecko. Vo svojej múdrosti kabinet Harryho Trumana správne predpokladal, že iba stabilné, demokratické a slobodné Nemecko je zárukou mieru a odvrátenia ďalšej vojny. Versaillská zmluva po prvej svetovej vojne totiž spôsobila iba prehĺbenie radikálnych militantných tendencií pruského dedičstva a novú vojnu.
História sa opakuje, iba mení podobu
Bohužiaľ, kým Rusko očakávalo od USA a jeho spojencov po konci studenej vojny podobnú štedrosť, ako v prípade Marshallovho plánu, tá sa v potrebnom objeme v 90-tych rokoch nedostavila. Kým George Bush starší bol zaneprázdnený vojnou v Perzskom zálive, jeho nástupca Bill Clinton bol, napriek dobrým vzťahom s Borisom Jeľcinom, príliš málo zorientovaný v zahraničnej politike. Taktiež, vzhľadom na udalosti etnických vojen v bývalej Juhoslávii, sa Rusko a USA častokrát ocitli na opačnej strane barikád na pôde OSN. To znemožňovalo signifikantnejšiu zahraničnú pomoc zo strany USA, čo v Rusku spôsobilo ekonomickú katastrofu. A taktiež prehĺbilo nedôveru voči Západu. Rusi cítili krivdu: mali pocit, že po rozpade ZSSR si splnili svoju časť mierového plánu, avšak namiesto Marshallovho plánu obdržali Versaillskú zmluvu.
Vzostup
Ekonomická šoková terapia po zmene režimu, ktorú sme prežili aj na Slovensku, priniesla v Rusku známe problémy – hyperinfláciu, divokú privatizáciu, nezamestnanosť, sociálnu nerovnosť, nástup oligarchie. Jeľcin cítil, že je čas na zmenu lídra. Svojho nástupcu našiel v roku 1999 vo svojom premiérovi, Vladimírovi Putinovi. Ten dokázal potlačiť vzburu v Čečensku týždeň pred prezidentskými voľbami 2000, ktoré napokon proti komunistickému kandidátovi Zyuganovi vyhral v pomere 53,44 % ku 29,49 %. Komunizmus v Rusku bol definitívne porazený. Nastal čas pre iný druh totality - fašizmus. Podľa Rogera Griffina, britského profesora modernej histórie, fašizmus vo svojom jadre obsahuje tri hlavné komponenty: mýtus znovuzrodenia, populistický ultranacionalizmus a mýtus boja proti dekadencii.
Mýtus znovuzrodenia
Situácia sa pre Rusov po roku 2000 začala zlepšovať. Priaznivé ceny hlavných exportných komodít, ropy a plynu, a Putinova dohoda s ruskými oligarchami, ktorým boli ponechané ich majetky, ak boli politicky lojálny Kremľu, spôsobili dlho očakávanú konjunktúru ruskej ekonomiky. Putin, spočiatku pôsobiaci ako demokrat implementujúci liberálnu ekonomiku, požíval rešpekt medzinárodnej komunity. Jeho spojenie s Jacquesom Chiracom a Gerhardom Schroderom v roku 2003 proti intervencii USA v Iraku z neho urobili svetovú politickú hviezdu. Putin prinavrátil Rusom ich hrdosť. Nie všetko však išlo tak hladko. Prezident Yukosu oligarcha Michail Chodorkovskij prejavil záujem o zmenu politických pomerov v Rusku. V roku 2005 bol exemplárne odsúdený za korupciu. Putinovi oponenti zistili, čo ich čaká, ak sa mu postavia. Ako v každom fašistickom režime, akákoľvek opozícia a sloboda slova bola potlačená. Pre udržanie si uveriteľnosti mýtu znovuzrodenia sa taktiež potreboval zbaviť kľúčovej veci – slobodnej tlače. Sériou represívnych zákonov a poľovaním na novinárov dosiahol ruský režim tento cieľ. Po roku 2000 bolo v Rusku zavraždených 20 žurnalistov, medzi najznámejších patrila v roku 2006 Anna Politkovskaya. S odstránenými nezávislými médiami bola voľná cesta pre nástup najúčinnejšej zbrane totalitných režimov – propagandy. Obnovenie sovietského impéria, ktorého rozpad bol podľa výroku Putina z roku 2005 “najväčšou geopolitickou katastrofou storočia”, mohol začať.
Populistický ultranacionalizmus
Rusko je veľké. Rusko je silné. Ako ale najlepšie demonštrovať túto novú silu? Každý vodca napokon po potlačení domácich politických oponentov a slobody slova potrebuje dosiahnúť víťazstvo pre svoj národ. Keďže ekonomické víťazstvá sa v skorumpovanej krajine predávajú obyvateľstvu ťažko, zostáva jediné. Vojna. Kým Mussolini v roku 1935 využil koloniálnu kartu inváziou do Etiópie, Putin sa rozhodol využiť Hitlerovu zámienku k vojne – ochrana etnického obyvateľstva na území iného štátu. S 15 miliónmi Rusov rozosiatych po všetkých bývalých štátoch Sovietského zväzu, s najväčšou diaspórou na Ukrajine (8.5 miliónov), si mohol Putinov režim svoju budúcu obeť vyberať. Tá sa napokon ponúkla v roku 2008 sama. Po nástupe Mikhaila Saakashviliho k moci začalo Gruzínsko inklinovať k EÚ a NATO. Rusko preto začalo eskalovať napätie v ruských separatistických provinciách v rámci Gruzínska, Južnom Osetsku a Abcházsku. Následujúcu vojnu zdrvujúco vyhralo a jednostranne uznalo nezávislosť Južného Osetska a Abcházska. Kým medzinárodná komunita ostala šokovaná, Putin, s vtedajším dočasným prezidentom Medvedevom, sa stali novodobými ruskými hrdinami. Žiadny Rus sa už neocitne v ohrození asimilácie národnej identity. Druhá najsilnejšia armáda na svete ukázala silu a povzbudila režim k ďalším krokom. Ultranacionalizmus a s ním spätá ochrana nadradenej ruskej krvi, prekročil hranice Ruskej federácie.
Toto víťazstvo otvorilo cestu aj na posilnenie totalitného režimu z politického hľadiska – v tom istom roku bolo totiž pre voľby 2012 v ústave predĺžené prezidentské obdobie zo 4 na 6 rokov, umožňujúce kandidovať aj prezidentovi, ktorý už mal dve prezidentské obdobia za sebou. Neslúžilo to nikomu inému, ako hlavnému kandidátovi roku 2012 – Vladimírovi Putinovi.
Uskutočnenie ďalšieho kroku ponúkla kríza na Ukrajine v roku 2014. Kým Gruzínsko bolo iba druhoradým cieľom podobným Československu v roku 1938, hlavná cena v podobe 44 miliónovej Ukrajiny, ktorej sformovanie Putin neznášal minimálne tak, ako Hitler vytvorenie Poľska, bola na dosah. Putin situáciu zvládol majstrovsky. Odhadol slabú reakciu medzinárodnej komunity a podporou rebélie na Donbase s anexiou Krymu bez jediného výstrelu sa zapísal do histórie. Prvýkrát od roku 1991 sa hranice Ruska nezužovali, ale rozširovali. Oslobodenie ruského obyvateľstva spod jarma Banderovcov naplnilo národ hrdosťou. Putin bol pripravený ostať pri moci navždy.
Fašizácia ruskej spoločnosti pokračovala. V roku 2015 bolo prezidentským dekrétom Vladimíra Putina založené Všeruské vojensko-vlastenecké společenské hnutie Junarmija (čiže Mladá armáda), zamerané na vojenskú výchovú deti a mládeže. Opierajúc sa o odkaz Vlasteneckej vojny ale skôr pripomína Hitlerjugend. Dievčatá aj chlapci sú príjimaní od 9 roku, od 12 rokov sa okrem politickej a spoločenskej indoktrinácie učia strieľať z kalašnikova a iných ručných zbraní, všetko pod dohľadom štátu s agresívnou symbolikou. Maximálny vek členov je 18 rokov, potom sa prirodzene očakáva ich vstup do „Veľkej“ armády.
Mýtus boja proti dekadencii
Prijatie zákona proti LGBTI, teda ruského federálneho zákona „za účelom ochrany detí a mládeže pred informáciami potierajúcimi tradičné rodinné hodnoty“ a zákona o zahraničných agentoch, kde sa musí každý, kto získava pomoc zo zahraničia zaregistovať ako „zahraničný agent“, s ďalšími zákonmi načrtli, odkiaľ podľa Putinovho režimu prichádza dekadencia. Pre Rusko nastal najvyšší čas začať otvorený boj proti západnému liberalizmu, ktorý na jednej strane reprezentovalo NATO a na druhej ľudské práva menšín. Proti prvému nepriateľovi povolal Putin, ako inak, armádu, proti druhému cirkev.
V roku 1929 podpísal Benitto Mussolini a pápež Pius XI. Lateránsku zmluvu, ktorá uznala nezávislosť Vatikánu výmenou za ustanovenie rímskokatolíckej cirkvi ako štátneho náboženstva. Svetlo sveta uzrel novodobý klérofašizmus, nám dobre známy z obdobia Slovenského štátu pod Jozefom Tisom, ktorý je dnes ďalšou zbraňou v rukách prezidenta novodobého Ruska. Patriarcha Kirill výrokmi o „zmytí všetkých hriechov padlých vojakov na Ukrajine“ a „vojne, ktorá prebieha na Donbase preto, lebo tam nechcú pochody gayov“, poctivo útočí na západný liberalizmus ruka v ruke s vládou Kremľa.
Mýtus mýtov
V krajine, kde zavádzajú nové učebnice s alternatívnou históriou, vykonávajú sa akcie proti ukrajinskému obyvateľstvu porovnateľné s genocídou, uväzňujú sa občania, ktorí sa ozvú proti režimu, vytvárajú sa vojenské skupiny s vlastnými vládcami, ako Wagnerovci či Kadyrovci, zákony platia iba na papieri, potlačujú sa média a opozícia, či sa ovládajú voľby, nemôžeme hovoriť o ničom inom, ako o fašistickom režime. Ten na svoju obhajobu využíva ovplyvňovanie svojich vlastných občanov mýtami, ktoré sú na úrovni konšpiračných teórií. Tieto naratívy vďačne využíva aj spektrum politických strán na Slovensku, ktoré sú (minimálne) propagandisticky prepojené na Moskvu.
Tvrdý boj
Najväčší mýtus, mýtus o veľkom, neporaziteľnom a vyspelom Rusku však ukončila invázia na Ukrajinu v roku 2022. NATO, ktoré údajne túžilo po konflikte s Ruskom a preto sa naňho tlačilo, sa ocitlo v pozícii, kedy už nemalo alebo nechcelo ďalej posielať vojenskú pomoc štátu, ktorý bol napadnutý a zároveň členom NATO nebol. Ten, obviňovaný z neonacizmu, sa momentálne v mene celej Európy urputne bráni ruskému fašizmu. Našťastie, Rusko uverilo vlastnému mýtu a podcenilo húževnatosť a odolnosť medzinárodnej komunity slobodných štátov. Tento boj je spoločným bojom súčasnej generácie Európanov za liberálnu demokraciu. 79 rokov od vypuknutia našeho boja proti fašizmu počas SNP nemôžeme ani dnes zabudnúť na to, za čo naši predkovia bojovali. Stále totiž tento tvrdý boj za slobodu a demokraciu prebieha.
