Prezidentom v “demokracii s nedostatkami”
Tzv. Index demokracie meria mieru demokracie v krajinách sveta. Tento index rozlišuje medzi typmi politických režimov: úplné demokracie, demokracie s nedostatkami, hybridné režimy a autoritárske režimy. Pre predstavu, Nórsko či Írsko na vrchu, Severná Kórea a Afganistan na spode. Krajiny východného bloku EÚ a NATO vrátane SR sú zaradené spolu s Ukrajinou do „flawed democracies“, aj keď samozrejme s inými číselnými vyjadreniami (najlepšie na tom sú Estónsko a Česko).
Byť prezidentom v demokracii s nedostatkami východného bloku nie je jednoduché. Aj keď si slovenskí prezidenti tiež zažili svoje (za všetkých spomeniem únos syna prezidenta Kováča, kauzu KTAG prezidenta Kisku, či vyhrážky prezidentke Čaputovej a jej rodine), dovolím si tvrdiť, že ukrajinskí prezidenti majú jednu z najťažších prác na svete. Kučma, Juščenko, Janukovyč, Porošenko a Zelenskyj by o tom vedeli písať knihy. Je to spôsobené nielen tým, že Ukrajina má prezidentský systém (na rozdiel od slovenského parlamentného, kde vládu a štát riadi premiér), ale aj celkovou politickou situáciou v tomto štáte, ktorá bola poznačená 30 ročnou snahou o integráciu do nadnárodných štruktúr Západu v priestore sféry vplyvu susedného Ruska.
Ukrajinská nezávislosť a začiatok integrácie
U Slovákov pomerne populárny Leonid Kučma mal za úlohu etablovať mladú republiku v post-sovietskej realite po podpise Budapeštianskeho memoranda v roku 1994 jeho predchodcom Kravčukom. Momentálne často spomínané Budapeštianske memorandum podpísané Ruskom, USA, Veľkou Britániou a novými nezávislými štátmi Ukrajinou, Bieloruskom a Kazachstanom, hovorilo najmä o odstúpení jadrových zbraní, nachádzajúcich sa na ich územiach po rozpade ZSSR Rusku, výmenou za nemeniteľnosť hraníc z roku 1991 a bezpečnostné záruky. V týchto intenciách sa pohyboval Kučma, ktorého nový štát mal takmer 20% obyvateľov ruskej národnosti, pričom väčšina obyvateľov bola rusky hovoriacich, s hlavným priemyslom práve na Donbase. Kučma, ktorý mal vďaka svojim proruským názorom a premiérom Viktorom Janukovyčom podporu najmä na východnej časti Ukrajiny, sa napokon začal prikláňať na západ a podpísať asociačnú zmluvu s EÚ chcel už v roku 2004, s predpokladaným vstupom do roku 2011. Kvôli škandálu s vraždou investigatívneho novinára Gongadzeho v roku 2000 sa ale Kučma už o tretie volebné obdobie prezidenta neuchádzal, a tak sa jeho práca s integráciou do nadnárodných štruktúr Západu presunula na jeho nasledovníkov. Do boja o prezidentské kreslo vo voľbách 2004 tak vstúpili dvaja Viktorovia – vtedajší líder opozície Juščenko a jeho náprotivok, premiér Janukovyč.
Oranžová revolúcia
Tak ako dnes, aj v roku 2004 znamenala neutralita pre Ukrajinu prakticky podvolenie sa ruskej sfére vplyvu. Neutrálne štáty ako Rakúsko, Švajčiarsko, či Švédsko, obklopené demokratickými štátmi NATO, ktoré im aj tak de facto garantujú vojenskú bezpečnosť v prípade napadnutia, si na rozdiel od hraničných štátov ako Ukrajina či Slovensko môžu luxus neutrality dovoliť. Aj preto kandidáti Juščenko a Janukovyč – jeden otvorene proeurópsky a prozápadný, druhý neutrálny a proruský – spôsobili veľkú polarizáciu ukrajinskej spoločnosti. Janukovyč, rodák z Doneckej oblasti, ktorý chcel zachovať krajinu ako nárazníkovú zónu medzi NATO a Ruskom, sa mohol opierať o východnú časť Ukrajiny. Juščenko, ktorý chcel ponúknuť suverénnu možnosť výberu budúcnosti pre svoj štát a jeho občanov, sa opieral o západnú časť.
Predvolebnú kampaň a samotné voľby však poznačilo viacero udalostí. Počas kampane bol totiž Viktor Juščenko otrávený dioxínom neznámymi páchateľmi. Táto otrava ho mohla stáť život, no napokon z nej vyviazol s podlomeným zdravým a znetvorenou tvárou. Jeho ducha to však nezlomilo, na viacero mítingoch sa objavil s infúziou v ruke a s vozíčkom v zákulisí. Ďalšia rana však prišla v podobe prehry v novembri 2004, kedy ho porazil Janukovyč. Nasledovníkom Juščenka sa nechcelo veriť v prehru a preto sa po informáciách o volebných podvodoch začali zhromažďovať v uliciach ukrajinských miest s oranžovými vlajkami. Po tom, čo Juščenkov štáb napadol legitimitu volieb, bol na ťahu novozvolený Janukovyč. Ten urobil jednu z najväčších politických chýb, keď taktiež obvinil druhú stranu z ovplyvňovania volieb a volebných podvodov. Najvyšší súd Ukrajiny tak po napadnutí regulárnosti volieb od oboch kandidátov nemal inú možnosť, ako vyhlásiť ich opakovanie. Opakované voľby v decembri 2004 vyhral s náskokom vyše 2 miliónov hlasov proeurópsky Juščenko. Ukrajinský ľud až neskôr zistil, že to bol iba začiatok ich boja o európsku identitu.
Euromajdan
Kým Ruská federácia sa v roku 2010 už veselo uberala cestou ázijskej (najmä čínskej) civilizácie a jej hodnôt potlačovania základných ľudských práv a slobody jednotlivca, prezidentské voľby 2010 na Ukrajine sa niesli v duchu európskej integrácie a hodnôt Západu. Mnoho voličov bolo sklamaných z Juščenkového vedenia krajiny (ktorý napokon pri obhajobe prezidentského kresla obsadil až piate miesto), avšak napriek tomu bola väčšina obyvateľov Ukrajiny za vstup do EÚ. Preto museli hlavní kandidáti na prezidenta, premiérka Tymošenková aj neúspešný kandidát z roku 2004 Janukovyč, sľúbiť, že hneď po nástupe začnú vyjednávania o podpise asociačnej zmluvy s Európskou úniou. Janukovyč aj vďaka tomuto sľubu, tentokrát v čestných a podľa medzinárodných pozorovateľov neovplyvnených voľbách, vyhral tesným rozdielom 48.95% ku 45,47%. Ukrajina, ktorá spolu s Poľskom hostila skvelé futbalové EURO 2012, v tom istom roku započala vyjednávania o asociačnej zmluve, čím sa čoraz silnejšie blížila Európe aj napriek tomu, že bola bývala kandidátka Tymošenková uväznená a Janukovyč trval na vojenskej neutralite štátu. Koniec roka 2013 však priniesol zvrat v sľubných vyjednávaniach. Vánok z Kremľa zavial až do Janukovyčových uší, ktorý napokon vyhlásil, že Ukrajina nebude naďalej vyjednávať o asociačnej zmluve. Sen o vstupe Ukrajiny do EÚ, ktorý 10 rokov predtým načrtol Leonid Kučma, sa mnohým ľuďom rozplynul pred očami. Protesty, ktoré začínali v podobnom duchu ako Oranžová revolúcia, napokon prerástli v udalosti nazývajúce sa Euromajdan, ktoré vyvrcholili odvolaním Viktora Janukovyča z postu prezidenta ukrajinským parlamentom. Nasledovali nové voľby prezidenta.
Vojnoví prezidenti
Voľby v roku 2014 vyhral oligarcha Petro Porošenko (majiteľ aj nám známych cukrovarov Roshen), ktorý už v prvom kole získal nadpolovičnú väčšinu hlasov proti najsilnejšiemu protikandidátovi, Julii Tymošenkovej. Volebná účasť však bola najnižšia v histórii Ukrajiny. Nie však kvôli apatii občanov, ale zmenšeniu obyvateľstva. Poloostrov Krym bol už totiž anektovaný Ruskom a samozvané republiky Doneck a Luhansk zamedzili participáciu občanov na týchto voľbách. Porošenko sa stal prezidentom vo vojnou zmietanom štáte. Jeho aktivity na znovuzískanie obsadených teritórií, vyjednanie a efektívne dodržiavanie Minských dohôd (v Normandskom formáte so zástupcom Ukrajiny Leonidom Kučmom), či tzv. “protiteroristické akcie” proti donbaským separatistom, skončili neúspechom. Aj preto sa v roku 2019 musel skloniť pred víťazom volieb s rekordným, vyše 73% ziskom hlasov v druhom kole – Volodymyrom Zelenským.
Zelenský na Slovensku
Ak by sa Volodymyr Zelenský stal v roku 2019 prezidentom krajiny, ktorá by bola súčasťou EÚ a NATO, iste by bol šťastný. Vedel by totiž, že jeho krajina je slobodná, bezpečná, demokratická a má istotu ekonomického rastu. Ale nestal sa. Stal sa prezidentom rozpoltenej Ukrajiny, ktorá si prechádzala vojnou. Pri návšteve Bratislavy minulý víkend bolo na jeho tvári bývalého komika vidieť únavu dlhoročného trápenia. Denne zomierajú desiatky ľudí, vojakov aj civilistov, mužov, žien a detí, ktorých má povinnosť brániť a viesť.
Na krátkej tlačovke v Prezidentskom paláci v Bratislave odpovedal aj na otázku o proruských stúpencoch na Slovensku. Zarazený sa pýta, komu sa môže páčiť ruský svet a čo to vlastne znamená byť proruský. Pretože pre neho, byť proukrajinský znamená byť proeurópsky, prodemokratický, proslobodný. Proruský pre neho znamená byť podporovateľ teroristického režimu, ktorý okupuje najväčšiu jadrovú elektráreň na Ukrajine, či odpaľuje vodné nádrže v cudzom štáte. Okolnosťami ťažko skúšaný prezident trafil klinec po hlavičke - čo vlastne znamená ruský svet? Aké sú to ruské hodnoty?
Vedľa neho stála naša prezidentka. Vyzerala utrápene, možno z dôvodu silnej empatie voči utrpeniu ukrajinského ľudu, možno trocha aj z dôvodu vlastného rozhodnutia nekandidovať v roku 2024. Hlava štátu člena Európskej únie a NATO totiž nemá dostatok síl, aby odolávala útokom opozičných politikov (Blaha, Fico, Uhrík či Danko), ktorí rozpútali z pozície politických autorít spoločenský teror, ani útokom sociálnych analfabetov, ktorých intelekt hraničí s hodnotami IQ v zvieracej ríši. Nečudujem sa jej. Čo by však Zelenský dal za to, aby mal iba takýchto nepriateľov...
Medzi vlkmi
Reprezentatívnu zložku svojej prezidentúry zvládla pani Čaputová na výbornu. Právom sme boli hrdí na šarmantnú ženu počas medzinárodných návštev, či pri stretnutiach s občanmi. Politickú rovinu by taktiež zvládla dobre, ak by nebola prezidentkou v krajine s “demokraciou s nedostatkami”. Pozývanie a uzmierňovanie sa s Ficom, ktorý robil všetko možné aj nemožné na podvrátenie jej autority ako prezidentky, váhanie pri začatí disciplinárneho konania voči Marošovi Žilinkovi, či prieťahy so zostavením úradníckej vlády s absenciou jej odpovede, nevydržal napokon ani jeden z jej najbližších poradcov, novinár Marián Leško. A predsa mala pani prezidentka pravdu, keď na tohtoročnej Pohode poukazovala na prehnanú precitlivelosť a kritiku nie opačnej strany, ale tej “dobrej”. Každý robí chyby, ale ako vravel Richard Nixon, je rozdiel medzi chybami srdca a chybami rozumu. Sám vnímam, že pravicový volič je ku chybám či osobnostným nedostatkom demokratických politikov kritický až priveľmi, pričom ľavicový, ktorý funguje na báze emócií, nie je kritický vôbec. Je to vidno aj pri dnešnej ponuke demokratických strán, keď voličom na každom politikovi vadí nejaký detail, pričom málokedy vidia “big picture”. Na Slovensku tak paradoxne ostane jediný, kto obhájil post prezidenta, ten najhorší – Ivan Gašparovič. Katastrofálne reprezentačné vložky doma aj v zahraničí prezentoval vďaka faux pas s otvoreným hlásením sa k Smeru, častými breptami, či postrčením premiérky Radičovej na hokeji. Nechýbal mu však politický duch - svoju moc hrubo zneužil pri nevymenovaní profesora Čentéša za GP. Ako sa vraví, ak by sa dalo, tento politický matador a otec Ústavy SR by kandidoval aj tretíkrát. Na rozdiel od Kisku a Čaputovej, občianskych kandidátov so žiadnymi politickými skúsenosťami, ktorí bohužiaľ nevedeli ustáť politické úskoky, tlaky a intrigy. Našťastie, potenciálny kandidát na prezidenta Ivan Korčok by vďaka svojim 35 ročným skúsenostiam a intelektu tento deficit občianských kandidátov vedel zmazať.
Koniec začiatku
Winston Churchill po porážke nemeckých vojsk v Severnej Afrike v roku 1942, ktorej sa zúčastnili aj naší exiloví československí vojaci (napríklad pri známom Tobruku), povedal výrok - “Toto nie je koniec, toto nie je ani začiatok konca. Ale možno je to koniec začiatku”. Kým prezidentka Čaputová oznámila začiatok svojho konca, prezident Zelenský a jeho krajina sú iba na konci začiatku. Zelenský si uvedomuje, že koniec, pri ktorom by chcel skončiť, čiže dosiahnutie mieru a integrácia do EÚ a NATO, je zatiaľ iba krvou vybojovaným snom. Preto bude určite kandidovať v nasledujúcich voľbách. Nie preto, že môže, alebo chce, ale preto, lebo je to jeho úloha, tiaž a zodpovednosť, s ktorou do politiky išiel. Nikdy nedovoľme, aby si slovenský prezident musel zažiť tú tiaž a prísť o luxus nekandidovať v ďalšom volebnom období.
