Kandidát na prezidenta Harabin hovoril počas minuloročnej kampane grandiózne a inšpiratívne. Naprieč Európou bude viesť most mieru! Spojíme Slovensko s Rakúskom a Švajčiarskom. No nesvedčalo by nám to? Kto by nebol za úžasný koncept pripojenia sa k Rakúsku a Švajčiarsku? Ak by sme hovorili o životnej úrovni, ekonomike, ľudských právach a fungovaní štátnych inštitúcií, určite by sme neboli proti. Táto idea sa zapáčila aj Ficovi. Avšak, lídri nášho národa nemysleli vo svojich vyjadreniach na ekonomickú prosperitu. Mysleli na vojenskú kapituláciu.
Neutrálny most do Švajčiarska
Rakúsko bolo, podobne ako Nemecko, okupované po 2.sv. vojne spojeneckými vojskami, ktoré boli rozdelené do štyroch geografických zón, s dodatočným rozdelením Viedne, ako v prípade Berlína. Úplnú nezávislosť Rakúsko získalo až implementáciou ústavy v roku 1955, ktorá explicitne zaväzovala krajinu dodržiavať vojenskú neutralitu. V tom istom roku bolo umožnené Západnému Nemecku vstúpenie do NATO, ktorého nástupníckym členom je zjednotené Nemecko. Rakúsko si však zachováva svoju neutralitu dodnes a aj preto rakúsky kancelár Christian Stocker v pondelok po stretnutí s Volodymyrom Zelenskym objasnil, že Rakúsko je síce vojensky neutrálne, ale politicky stojí na strane Ukrajiny.
Neutralita Švajčiarska siaha do konca Napoleonských vojen, keď bola potvrdená Parížskou zmluvou z roku 1815. Odvtedy sa krajina neangažovala v medzinárodných vojnách a napriek tomu, že v roku 2022 sa pridala k protiruským sankciám, svoj vojenský arzenál si necháva v skladoch. Švajčiarsko nie je ani členom EÚ, na Slovensku poznáme štruktúru finančnej podpory najmä vďaka tzv. Švajčiarskym fondom v správe MIRRI.
Moderné Slovensko bolo neutrálne iba zlomok svojej existencie. Neutralitu si totiž nemohlo dovoliť. Po vzniku Československa v októbri 1918 sa hneď ocitlo v revanšistickom ohrození bývalého Uhorska. To vyústilo do vojenskej aliancie s Juhosláviou a Rumunskom v roku 1921 (Malá dohoda – Little Entente) a do vojenského paktu s Francúzskom v roku 1925. Obidve dohody boli ukončené po Mníchovskom diktáte v roku 1939, ktorý znamenal neutralitu, či skôr neutralizáciu Československa. Ochranná zmluva medzi Nemeckom a novovzniknutým Slovenským štátom zas znamenala pričlenenie k vojenskej aliancii Nemeckej ríše až do vypuknutia SNP v auguste 1944. Od roku 1955 sa opäť v rámci Československa stalo členom Varšavského paktu, vojenskej aliancie socialistických krajín pod vedením Sovietskeho zväzu, ukončenej až jeho rozpustením v roku 1991. Neutralita ani po opustení tohto vojenského paktu netrvala dlho. Kým Česko s Maďarskom a Poľskom vstúpilo do NATO už v roku 1999, Rumunsko, Bulharsko, Baltské štáty a Slovensko to stihli v ďalšom okne v roku 2004.
Odkiaľ teda zrazu pramení túžba po neutralite v tak nebezpečnom priestore, akým je Stredná Európa a ešte v čase, keď v susednej krajine zúri vojna s agresívnym Ruskom? Akú úlohu by mal most neutrálnych štátov naprieč Európou a aké výhody by priniesol pre najohrozenejší štát na jeho východnom krídle, Slovensko? S narastajúcou kritikou USA voči členským štátom NATO sú reči o neutralite reálnou hrozbou.
Prečo sú niektoré západoeurópske štáty ešte neutrálne?
Ak by sme hľadali jedinú odpoveď, bola by to táto – lebo si to môžu dovoliť. Írsko nepociťuje žiadnu vojenskú hrozbu vo svojom priestore, na Švajčiarsko si nedovolil zaútočiť ani Hitler (ako dnes, kvôli bankám a terénu) a Rakúsku by aj v jeho vojenskej neutralite prišli pomôcť ostatné európske krajiny, už len z hľadiska civilizačnej potreby. Donedávna boli v podobnej situácii aj Švédsko a Fínsko – ich silné armády vzbudzovali rešpekt aj bez členstva vo vojenskej aliancii a vyhlásenia Veľkej Británie, že by v prípade napadnutia Fínska prišli aj tak pomôcť, robili z týchto severských štátov viac-menej členov, ktorí iba spečatili svoj osud v NATO ratifikáciou zmlúv po napadnutí Ukrajiny.
Slovensko je v zásadne inej pozícii, najmä posledné dva roky. Snahy nebyť v jadre únie, nepripojiť sa (v žiadnom prípade) ku Koalícii ochotných a pohnevať si každého rozumnejšieho suseda (teda každého okrem Maďarska) určite nepridali na obranyschopnosti nášho štátu. Kto by prišiel pomôcť kolaborantom, pretŕčajúcim sa na Červenom námestí? Vystúpenie z NATO by de facto znamenalo, že by sme ostali v prípade napadnutia sami. Československo si okúsilo horkosť zrady a osamotenia, Slovensko by prišli brániť iné štáty snáď iba kvôli tomu, aby zamedzili vytvoreniu ruskej vojenskej základne v kline Strednej Európy. Snáď... Ráta s týmto pán premiér? Je to iba hlúposť, alebo zámer?
O čo v skutočnosti ide
Robert Fico nechce nechať Slovenskú republiku napospas osudu. Určite si neželá, aby tu po vystúpení z NATO pristávali ruskí výsadkári na letisku Milana Rastislava Štefánika, s úlohou umožniť vstup do Bratislavy 65 km dlhej kolóne ruských obrnených vozidiel a tankov, tiahnúcej sa po Trnavu. Takisto si nechce nechať uchmatnúť južné Slovensko trianonistom Orbánom. Nie. V skutočnosti chce, aby bolo Slovensko iba prvým z mnohých štátov, ktoré sú momentálne na východnej hranici EÚ a NATO. Presne v súlade s tým, čo hovorí ruská propaganda a Putinove príkazy Robertovi z Moskvy – vráťte hranice sveta pred rok 1997 a všetko bude v poriadku. Premiér Fico však (vedome, či nevedome) ignoruje pri rečiach o svedčiacej neutralite fakty – Rusku nikdy nešlo o mier, ale o ruský “mier“- podľa vymysleného slovného sľubu Gorbačovovi o nerozširovaní NATO by sme mali zabudnúť na slobodu a demokraciu v Estónsku, Lotyšsku, Litve, Poľsku, Česku, Slovensku, Maďarsku, Rumunsku, Bulharsku, Chorvátsku, Čiernej Hore, v Severnom Macedónsku a oni si s nami poradia ako s Čečenskom, Bieloruskom, Gruzínskom, Arménskom, Srbskom a Ukrajinou. Podľa Putinovej doktríny, ktorej realizáciu očakával už po útoku na Ukrajinu v roku 2022, by sa začal domino efekt, ktorý by viedol k zániku EÚ a NATO a k hegemónii Ruskej federácie. Najbližšie k naštartovaní tohto plánu má bohužiaľ Slovensko. Premiér Fico už sonduje terén a hádže udičky, kým dezolátna scéna pripravuje pôdu na referendum o vystúpení. Stačí iba začať…
Mrazivá realita
Február 2022. Nepredstaviteľné sa stalo skutočnosťou a kontinentálna Európa si po 77 rokoch opäť prechádza peklom vojny. História sa opakuje. Nálety v Donecku, obliehanie Kyjeva, tanky pri Charkove. Mrazivá realita. Nechýbalo veľa a tanky by sa zastavili až v Užhorode. Priechody cez hranice vo Vyšnom Nemeckom, či Ubli, ktorými som osobne prechádzal, by nestrážili colníci v modrých uniformách, ale zelení mužíci s kalašnikovmi. A tí by čakali na falošnú neutralitu niektorej členskej krajiny EÚ a NATO, ktorá by im (nebyť udatných ukrajinských vojakov, možno už aj teraz) rozprestrela červený koberec do Európy…
