Prokremeľskí trollovia majú úžasnú schopnosť prekrútiť vo svoj prospech akýkoľvek silný argument. Všetko, čo sa na Ukrajine zničilo, si vlastne zničili sami Ukrajinci, dodávkami zbraní pre ukrajinskú armádu sa samozrejme zbytočne predlžuje vojna. Po víkendových udalostiach niektorí tvrdia, že slabosť ruskej armády je dôkazom dôvodných obáv z mocného USA a NATO. Povedal som si: hmm, zaujímavé. Konečne sa totiž trollom, po takmer roku a pol konfliktu, podarilo sformulovať postulát, ktorý možno aj má reálne základy.
Piata kolóna pred Kyjevom
Mesiac po bezprecedentnom útoku na Ukrajinu sme boli svedkami niečoho bizarného. Vďaka urputnej obrane Hostomeľu, Irpiňu a Buče sa nepodarilo ruským jednotkám dosiahnuť rozvinutie svojich hlavných síl k útoku na Kyjev. Presvedčiť celý svet o moci Ruskej armády bolo vďaka piatym kolónam, rozosiatych naprieč Európou a Áziou (s azda najsilnejšou úderkou na Slovensku a v Maďarsku), za štedrej podpory petrodolárov z Kremľa, pomerne jednoduché. Realita, na rozdiel od ťukania delirických bludov na sociálnych sieťach, mnohým spôsobila nepekné empirické vytriezvenie. Vojenský konvoj najlepších ruských mechanizovaných jednotiek totiž vytvoril zápchu ako pod Strečnom. V tej chvíli bolo celému svetu jasné, že ruské sily nedosiahnu ani to, čo dosiahli armády Republiky Srpskej v Bosne, keď sa po odrazení útoku na Sarajevo pustili do jeho takmer štvorročného obliehania. Velenie NATO si vtedy iste povedalo, že Rusi nevedia viesť modernú vojnu. Velenie Čínskej ľudovej armády si iste povedalo to isté. A čo bolo najhoršie, aj velenie Ruskej armády si muselo povedať: panebože, veď my nevieme viesť modernú vojnu. Po minuloročnej protiofenzíve boli ruské vojská vytlačené z Charkovskej oblasti a donútené opustiť Cherson. To Rusov ešte viac utvrdilo v tom, aby na to išli tradičnejším štýlom, ktorý je im historicky bližší...
Vojna starej školy
Keďže na modernú, chirurgickú inváziu s dosiahnutím vzdušnej prevahy a minimom civilných strát (akou bola tá v Iraku v roku 2003) mohli Rusi zabudnúť, vytiahli svoje staré plány, ktoré im v kritických momentoch impéria priniesli úspech. Od Čečenska, Gruzínska či Sýrie, až po operácie druhej svetovej vojny Citadela či Bagrattion. Všetky tieto plány rátali s hlavnou zbraňou – totálnou deštrukciou, hlavne za pomoci delostrelectva. K tej potreboval Putin a Šojgu ľudí, ktorí by si neváhali zašpiniť ruky od krvi. Volali sa Generál Armageddon, Mäsiar zo Sýrie a Putinov kuchár. Už len prezývky Dvornikova, Suroivikina a Prigožina predznamenali nekompromisnú odpoveď na ukrajinský vzdor. Čo sa nedá obsadiť alebo udržať, bude vymazané z povrchu. Ako Nová Kachovka či Bachmut. Straty na oboch stranách, či už vojenské, alebo civilné, už neboli súčasťou rovnice. USA stratilo počas 10 rokov v Iraku a 20 rokov v Afganistane dokopy 10 000 mužov. Spôsobilo to veľké pnutie v americkej spoločnosti, protesty a posuny politickej moci raz do rúk Republikánov, raz Demokratov. Aj keď Rusko dosiahlo túto métu strát za pár mesiacov na Ukrajine, veľké posuny na jeho politickej scéne som nečakal. Predsa len, ázijskú kultúru, ktorú Rusi vymenili za európsku, nezdobil dôraz na občianske práva, slobodu slova či samotný ľudský život. Putin a jeho kabinet oligarchov vyzerali, že majú opraty (aspoň doma) pevne v rukách. Šéf Wagnerovcov ale túto paradigmu navždy narušil.
Obavy z NATO
V prípade mieru by bolo konvenčné prekonanie ruskej pohraničnej obrany, armády v rezervách a technického vybavenia, s opevnenými bodmi vo veľkých mestách, skutočne náročné aj pre spojené armády celého NATO. Čo by však nastalo v prípade, v ktorom by bola Ruská armáda mimo svojho územia, ktoré by chránila iba slabá národná garda Rossgvardija? Keď Putin poukazoval na nebezpečenstvo rýchleho prieniku z ukrajinských hraníc do Moskvy vojskami NATO, mal pravdu. Bolo by to, za neúčasti Ruskej armády doma, možné. Samozrejme, v prípade útoku NATO by boli na obranu použité jadrové zbrane, preto boli obavy z útoku obranného paktu NATO či USA na jadrovú veľmoc úplne neopodstatnené. Čo by sa ale stalo v prípade občianskej vojny, kde sa každá strana hlási k bezbrehému patriotizmu? Jevgenij Prigožin ukázal, ako na to.
Akcia
Piatok 23.6. okolo polnoci vydala PMC Wagner na Telegrame mrazivý post „Začíname“, ktorému predchádzalo video nahnevaného Prigožina. Keďže takých videí mal tento, donedávna priam hrdina Sovietskeho zväzu, mnoho, išiel som v pokoji spať. Ráno som však neveril vlastným očiam. Wagnerovci obsadili Rostov a Voronež, vyzerá že sa pohybujú smerom na Moskvu. Nechápal som. Ako sa môže v normálnom štáte stať, že si nejaká banditská skupina obsadí behom pár hodín dve miliónové mestá? Odpoveď však bola rýchla a jasná – Ruská federácia predsa nie je normálny štát. Predstavte si, že by bývalí americkí žoldnieri z Blackwater company s 25 000 veteránmi z Iraku obsadili New York s Philadelphiou (kde by ich ľudia nadšene vítali, alebo aspoň nezavadzali) a tiahli na Washington DC, z ktorého by Biden s Blinkenom utiekli do Chicaga, aby nakoniec Justin Trudeau urovnal spor “pozvaním“ skupiny do Kanady. V skutočnej demokracii nereálny scenár. V Rusku, ktoré momentálne funguje ako Rímska ríša, je možné, ako sa vraví všetko. Hlavne všetko negatívne.
Ruské, či Rímske impérium?
Ako Julius Caesar vracajúci sa z Galie, či Vespasianus Flavius z Judey, aj legatus Jevgenij Prigožin z Donbasu sa musel cítiť ako osloboditeľ. Na čele svojej vernej légie, ktorou ukázal, kde leží lojalita jeho legionárov, sa ako staroveký veliteľ vydal na vojenský marš. Vraj nie za získaním trónu, ale za spravodlivosť. Nie za zvrhnutie cézara Putina, ale za potrestanie konzulov Šojgua a Gerasimova, ktorí vraj zradili tretí Rím. Zvolávajúc ostatné légie, aby sa k nemu pridali. Putin označil Prigožina za uzurpátora a jeho vojakov za zradcov impéria. Kocky boli hodené a schyľovalo sa k útoku na brány Moskvy. V tom sa však za nejasných okolností Prigožin rozhodol, že Rubikon neprekročí...
Či už išlo o nedostatok podpory zo strany oligarchov či vojska, ochrana vlasti kvôli spoločnému vonkajšiemu nepriateľovi, či dosiahnutie nám utajených cieľov a dohôd s Putinom, Prigožin sa napokon stiahol do (určite nadšeného) Bieloruska. Okrem maximálnej oddanosti wagnerovcov Prigožinovi, ma ešte viac prekvapila reakcia obyvateľov obsadených miest. Mnohí mali obavy, niektorí však neskrývali nadšenie a obdiv. Akoby pre bežného Rusa stále platilo, že najvyššie má byť ten, kto ukáže najväčšiu silu. A zdá sa, že Putin, ktorý vyslal mnoho légií do cudzích zemí s pochybnými veliteľmi, dlho najsilnejším mužom nebude. Reputáciu, ktorú si dlhodobo budoval, stratil nielen u nepriateľov, ktorí už dávnejšie prekukli papierového medveďa, ale stratil ju najmä u svojich spojencov. Menovite Čína, ak už doteraz váhala s podporou Moskvy, bude ešte viac váhať...
Wagnerovci v utorok museli odovzdať ťažkú vojenskú techniku výmenou za amnestiu, a zdá sa, že už nebudú hrať takú významnú rolu v konflikte na Ukrajine. Aj keď je Putin naspäť v Kremli, kde si uctil obetu padlých pilotov „ktorí zachránili Rusko pred občianskou vojnou“ pri bojoch s wagnerovcami, útekom do Petrohradu a angažovaním Lukašenka ukázal slabosť. V prípade opakovaného stretu s ďalšími protivníkmi, ako niekto trefne poznamenal na adresu mierotvorcov, by nemal predlžovať konflikt a mal by sa vzdať. Prigožin totiž dokázal, že 1000 km od Rostova do Moskvy sa dá prekonať za dva dni. Bohužiaľ, i v tomto prípade by sme nič nevyhrali, keďže by len jeden tyran vymenil toho druhého.
