Správny krok prezidentky
V decembri 2022 nastúpila druhá verzia vlády Eduarda Hegera – tentokrát v demisii, definitívne bez ministrov SaS a už aj Igora Matoviča. Včera sa Heger rozhovoril o tom, čo bolo jeho najväčším problémom vo vláde. Odpovedal jasne – Igor Matovič a Richard Sulík. Pochybenia svojích ministrov, ktoré vyústili do promptného odchodu Rastislava Káčera zo svojho kresla, Demokratov, aj politiky (s vysvetlením, že on vlastne nikdy kandidovať ani nechcel), si Heger nevšímal. Všetko sa dá predsa ešte zvaliť na Matoviča so Sulíkom. Nevadí, že už polroka vo vláde neboli, veď ľudia si pamätajú, že oni spôsobovali všetok chaos a hádky. Preto doslova implodovala druhá Hegerová vláda, v ktorej ani nesedeli? Prezidentka skutočne nemala inú možnosť, ako stiahnúť tento cirkus. A spoluobčania mali konečne možnosť pochopiť, že Sulík s Matovičom neboli epicentrami vládnych zemetrasení. Skôr ich najsilnejšie propagovanými vlnami.
Prekvapenie Ódor
Kto je Ľudovít Ódor? Pýtal som sa sám seba a pýtali sa so mnou mnohí. Viceguvernér NBS, ekonóm, bývalý poradca Mikloša či Radičovej a autor knihy Rýchlokurz geniality. Nie príliš mediálne známy človek, ktorý ale oplýva veľkým rešpektom u ľudí, ktorí ho poznajú. Od na pohľad inteligentného človeka som ale vo včerajšom rozhovore, ktorého hosťom bola aj prezidentka Čaputová, veľa nečakal. Čo zmôže tzv. dezignovaný premiér úradníckej vlády za 4 mesiace? Ako sa hovorí, kúriť a svietiť. Ódor ale prekvapujúco za svoje ciele označil riešenie problémov budúcnosti, zastavenie odlivu mladých do zahraničia a priťahovanie talentov na Slovensko. Príjemné a sympatické, avšak s ďalšími prioritami, ktoré označil nový premiér, to znelo skôr ako programové vyhlásenie vlády na 4 roky, nie na 4 mesiace. S ďalšími zaujímavými menami v novom kabinete by to teoreticky mohlo priniesť aj pozitívny posun na politickej mape pre nadchádzajúce voľby. Avšak, po dohode s prezidentkou môže zasadnúť na stoličku ministra a premiéra iba človek, ktorý nebude kandidovať v nasledujúcich voľbách. Po zistení tejto skutočnosti mi vyhlásenia premiéra Ódora o vízii budúcnosti pre Slovensko prídu pomerne zvláštne. Ako chce túto víziu implementovať bez politickej podpory, či politickej budúcnosti?
Deformácia demokracie
Politici by mali byť odborníci. Odborníci však nemusia byť politici. Ani tí v politických funkciách, či dokonca vo vládnych kreslách. Tento špeciálny prístup k demokracii po roku 2020 som viackrát kritizoval a vyzerá to tak, že tento akupunktúrny bod vyspelých demokratických spoločností v najbližšej dobe Slovensko opäť nenájde. Keďže v slovenskej politike akútne chýbajú skúsení odborníci na preobsadenie vedúcich pozícií v štátnej správe (ktorých sú na úradoch, ústavoch, agentúrach, v štátnych podnikoch a ministerstvách stovky), každá nová vláda sa celkom rozumne opiera o zbor profesionálov, ktorí pracujú a dosahujú pomerne vysoké funkcie v bubline politickej neutrality. Do určitej úrovne ide o pozitívny jav. Je potrebné pestovať profesionalitu a kontinuitu v inštitúciách verejnej správy. Problém pre parlamentnú demokraciu nastáva vtedy, keď sa nestranníci stávajú vyššími štátnymi úradníkmi, štátnymi tajomníkmi, či dokonca ministrami. Lebo v straníckej politike "nejsou lidi". Napríklad, odborne vyprázdnená kandidátka a členská základňa OĽaNO zrazu po víťazstve v 2020 predstavovala problém z hľadiska zostavenia exekutívy. Slováci periodicky ignorujú odbornosť v politike a volia emóciami či sympatiami. To spôsobilo, že niektoré rezorty nemali štátnych tajomníkov aj polroka, alebo boli rotovaní, či odvolávaní. Matovič, trochu v zúfalstve z dosiahnutia hraníc kolapsu, priznal, že OĽaNO malo kádre tak na tri ministerstvá. Pamätáme si na náborovanie námestníkov okresných úradov, či neúspešné medzistranícke nominácie štátnych tajomníkov. Kým sa situácia upokojila, vládne inštitúcie museli rátať s podporou úradníkov, často stále lojálnych Smeru.
Hrozba nadvlády úradníkov
Pre úradnícku vládu menovanú prezidentkou SR sú nominácie nestranníkov a úradníkov samozrejme prirodzeným javom. Neprirodzeným javom bolo, keď v stále legitímnej vláde, po odchode ministrov za SaS, zasadli štyria noví nestranníci (Káčer, Horecký, Hirman, Karas), ktorí sa tak pridali k štyrom už fungujúcim nestranníkom (Vlčan, Doležal, Lengvarský, de facto Klimek). Tým vytvorili prakticky politicky nezávislú, možno povedať čiastočne úradnícku vládu. Na ministerstvách za určitých okolností mohol zavládnuť byrokratizmus – odborníci a profesionálni úradníci získali väčšinu v exekutíve, bez absolvovania demokratického delegovania občianského zastupiteľstva, čiže volieb. S obrovskou mocou, avšak bez politickej zodpovednosti. V zdravej demokracii je podľa môjho názoru dôležité, aby ministri cítili, že ak príjde k pochybeniam z ich strany, politicky a kariérne skončili. Ak chcú ašpirovať na stoličky vo vláde, mali by, ak by to nebolo úplne nevyhnutné (ako v prípade ministra Korčoka), byť straníkmi a kandidovať vo voľbách. Jedine tak sa môže transponovať moc ľudí na svojich zastupiteľov v exekutívnej vetve moci. Nestraníci totiž nemajú čo stratiť, iba získať. Ak je niečo pozitívne na vládnutí Fica, je to jeho prístup k straníckej politike. Všetkých ministrov mal (poväčšinou) straníkov a spolu so štátnymi tajomníkmi boli jeho vlády kompletne zložené do 30 dní. O pochybnej kvalite samozrejme môžeme hovoriť, avšak politickú zodpovednosť mali všetci - Fico pri mnohých škandáloch svojich ministrov radšej stiahol, pretože sa obával politických konzekvencií, keďže bol za nich zodpovedný. V úradníckych systémoch toto vyvodenie zodpovednosti nefunguje. Čudne sa to poslednú dobu prezentuje ako niečo dobré, čo umožňuje mať "voľné ruky na prácu bez politického tlaku". Chápem frustráciu z politických udalostí posledných rokov, avšak takéto voľné ruky, bez volieb či politickej zodpovednosti, sú skrytou hrozbou demokracie a vedú k jedinému - totalite.
Arogancia nominantov
Odchádzajúci minister Vlčan sa nechal počuť, že radšej opustí svoju stoličku, ako by sa mala jeho firma vzdať dotácie. Ministerstvu pôdohospodárstva Slovenskej republiky, funkcii člena Vlády Slovenskej republiky a ministerskej funkcii spôsobil ťažkú dehonestáciu. Koho čestného a šikovného teraz presvedčíte, aby sa uchádzal o stoličku po Jahnátkovi, Matečnej a Vlčanovi? Od tohto nominanta OĽaNO zrazu odťahujú všetci ruky preč. Je tažké nájsť toho, kto preberie politickú zodpovednosť. Matovič dokonca povedal, že on má iba dvoch ministrov – Mikulca a Milanovú. Aj keď ide o najhorších ministrov vlády 2020, aspoň im ku cti slúži, že kandidovali vo voľbách do NR SR. Na rozdiel od Vlčana, nemôžu tvrdiť, že sú nezávislí a ani o nich nikto nemôže tvrdiť, že ich nepozná aj po niekoľkých rokoch spolusedenia vo vláde.
Svojími vyjadreniami pri odchode sa nevyznamenal ani Karas. Karas na nomináciu pani Jany Dubovcovej, bývalej poslankyne za SDKÚ, ombudsmanky a sudkyne, ktorá bojovala proti Harabinovi, povedal, že ju nepozná. Bohužiaľ, my pána Karasa už poznáme. Politicka izolácia mu ale nehrozí, skôr naopak. Ako sa pochválil, navrhovateľovi reformy Trestného zákona (ktorou sa napr. znížia tresty za korupciu) sa o spoluprácu prihlásili 4 politické subjekty (predpokladám najmä Sme Rodina, podľa Postoju aj KDH a ďalší tvrdí kresťania, ku ktorým pán Karas určite patrí).
Navádzacia vláda
Žiadna úradnícka vláda, ktorá by prekračovala alebo zneuživala svoje právomoci, zatiaľ nehrozí. Určite nie nasledujúca, ktorú zostavuje pani prezidentka. Táto vláda dôveru v parlamente nezíska a keďže jej členovia dostali hneď na začiatku ban na politiku, musí si stanoviť reálne ciele. Rozpočet, pozdvihnutie dôvery v demokratické inštitúcie a navigácia republiky k voľbám. To je, napriek vzletným vyhláseniam pána Ódora, maximum, čo môžeme čakať. Bohužiaľ, nová vláda môže iba otvoriť dvere, ktorými musí prejsť niekto iný.
Úradnícka diktatúra nehrozí. Zatiaľ
Do budúcnosti však musíme byť obozretní. So vznikom neštandardných strán, ako OĽaNO či Sme rodina, a ich prienikom do vlády, vznikol aj nebezpečný systém verbovania externistov a delegovania moci úradníkom. Odborníci málokedy zvažujú vstup do straníckej politiky, ktorá vie byť špinavá a pod drobnohľadom verejnosti a médií, pretože zistili, že aj tak sa dostanú na vysoké pozície štátu v našej personálne vyprázdnenej krajine. Niekedy majú cestu k moci dokonca ľahšiu, ako keby boli v strane. Stačí byť v správny čas na správnom mieste. Ako napríklad pán Doležal, ktorý sa stal ministrom po stretnutí Borisa Kollára na ulici....
