Exminister Korčok po nie až tak dlhom premýšľaní odmietol ponuky viacerých subjektov stať sa niečím, na čo má všetky predispozície – politikom. Zaradil sa tak do množiny lídrov, ktorých morálny a politický kredit predurčoval na politický úspech, ale v kritickej chvíli uprednostnili iné záujmy pred záujmami verejnými. Kde sa podeli najnádejnejší lídri posledných rokov? Troch najznámejších „refusnikov“ ohraničuje osoba Richarda Sulíka, ktorý im ponúkal konkrétnu pozíciu na začatie, resp. pokračovanie politického boja – volebného lídra kandidátky SaS. V skratke si pripomeňme, že išlo o osoby Roberta Mistríka, Andreja Kisku a Ivana Korčoka.
Kritické voľby 2019
Rok po Kuciakovej vražde a rok pred parlamentnými voľbami 2020 sa zraky občanov Slovenska upierali na Prezidentské voľby 2019, ktoré mohli byť zlomové v dejinách republiky. Ani nie tak voľbou samotného prezidenta, ale dopadom na Parlamentné voľby 2020. V prípade neúspešných demokratických kandidátov na prezidenta v predchádzajúcich voľbách - Radičovej v roku 2009 a Procházku v roku 2014 - znamenali prezidentské voľby výrazné ovplyvnenie parlamentnej politiky a formovania novej vlády po rokoch 2010 a 2016 (Procházková Sieť „úspešne“ kolaborovala so Smerom, pre Radičovú a SDKÚ to dokonca znamenalo premiérske kreslo). V kľúčových voľbách 2019 sa týmito kandidátmi zdali byť Čaputová alebo Mistrík. Kým Čaputová, už vtedy podpredsedníčka strany PS, autenticky deklarovala, že aj keď neuspeje v týchto voľbách, bude sa uchádzať o dôveru v parlamentných voľbách, Mistrík, ktorý nešiel do volieb ako straník, deklaroval, že ho parlamentné súboje po prehratých prezidentských voľbách zaujímať nebudú. Napokon stratil svoje vysoké vedenie v preferenčnom boji a odstúpil z pozície kandidáta na prezidenta, ako aj z politického života. Tu sa trošku treba pristaviť pri logike veci. Ak to chápeme správne, človek chce byť prezident, ale už nechce byť poslanec, minister, či premiér? Sú tie práce od seba tak odlišné, že sa do jednej môžete hlásiť a už ste politik, ale v druhej ešte nie ste? Nemalo by to byť definované tak, že keď chcem slúžiť ľudu a nie sebe, budem to robiť z hocijakej volenej funkcie ako najlepšie viem? Keďže sa s podobným pohľadom na vec prezentoval aj Šefčovič, v týchto prezidentských voľbách mohla zvíťaziť jedine Čaputová. Prečo? Bola jediná, ktorá deklarovala, že aj keď prehrá, tak sa chce ďalej snažiť pomáhať ľuďom vo verejnej funkcii. Nepovedala „viete čo, som tak nenahraditeľný, múdry a dôležitý človek, že Vám, jednoduchým Slovákom, môžem slúžiť iba z najvyššej ústavnej funkcie“. Presne to totiž naznačovali Mistrík so Šefčovičom. Mistrík nakoniec ukázal morálne hodnoty, keď sa vzdal v prospech silnejšej demokratickej kandidátky. V jeho prípade sa nastavil do pozície Ivety Radičovej pred voľbami 2010, kde sa mohol uchádzať ako zakladateľ SaS o post volebného lídra tejto strany a možno aj lídra roztrieštenej pravicovej koalície. Bohužiaľ, po ponuke stať sa lídrom sa nerozbehol, z politiky sa rozhodol odísť úplne (ak v nej niekedy bol) a jeho kandidatúra na prezidenta bez jediného získaného krúžku tak vyznieva ako zvláštny výkrik slovenskej politiky v štýle buď to čo chcem ja, alebo radšej nič. Líder pravice sa tak v prezidentských voľbách rok pred parlamentnými voľbami neobjavil.
Reverzné kombo alá Kiska
Ste úradujúci prezident. Na hlavu ste porazili svojho úhlavného nepriateľa v čase jeho najväčšej sily. Ľudia na námestiach očakávajú vaše kroky. Máte možnosť pokračovať na svojej pozícií, alebo získať ešte viac možností na zmenu pomerov v spoločnosti. Nakoniec však váhate natoľko, že stratíte aj svoju pozíciu, aj možnosť na zmenu pomerov v spoločnosti. Takto by sa dalo zhrnúť Kiskové účinkovanie po roku 2018. Fico v roku 2014 vymyslel nové politické kombo a kandidoval z premiéra na prezidenta. Nedopadol dobre. Kiska vyskúšal reverzné kombo keď mieril z prezidentskej stoličky na premiérsku. Nedopadol dobre. Napokon uštedril svojím kombom knock-out silám, ktorým chcel najmenej ublížiť – vtedajšej zdecimovanej demokratickej opozícií. Takmer 500 000 hlasov pre pravicové demokratické strany (blízko 20%) ostalo bez parlamentného zastúpenia. Pritom to tak nemuselo byť, keby Kiska prijal ponuku Richarda Sulíka byť lídrom kandidátky najprv SaS a potom spoločnej koalície s PS a Spolu. Aj keď dôvodov neprijatia ponuky bolo iste viac, napokon prenikli informácie, že hlavným problémom malo byť zloženie kandidátky, v ktorej si Kiskova strana Za ľudí mala uchmatnúť najväčší podiel miest, pretože údajne mala veľké množstvo kvalitných ľudí. Tento reasoning mi ale nepríde reálny. Skutočne bolo toľko kvalitných ľudí v Za ľudí, že by sa nepomestili na spoločnú kandidátku demokratickej koalície? Alebo že sa chceli deliť s PS/Spolu na polovice a nie na tretiny? Kde sú potom teraz tí neuveriteľne kvalitní ľudia, ktorí by sa vtedy nevedeli zmestiť ani na tri kandidátky? Nejako ich nevidno...každopádne to dopadlo tak, že ani Kiska nevedel dotiahnuť svoj potenciál lídra do formy, v ktorej by bol dôveryhodný zmocniť sa ťažkej úlohy. V rukách mu namiesto prezidentského honoru ostal mandát poslanca, ktorý mohol pretaviť maximálne na ministerské kreslo vo vláde Igora Matoviča. Presne v tej vláde, ktorej hrozbou obhajoval netlačenie na predčasné voľby v roku 2018. Osud strany Za ľudí prakticky kopíroval osud strany Sieť – obe získali takmer identické percentá (5.6 k 5.77), zničili sny KDH o vstupe do parlamentu (4.94 k 4.65, for better or worse) a de facto sa rozpadli po tom, čo ich volební lídri, chtiac nechtiac, museli krátko po voľbách opustiť.
Líder Korčok
Bývalý policajný prezident Jaroslav Spišiak nedávno v rozhovore pre Denník N, s jemu vlastnou dávkou irónie, poznamenal, že ak je niekto čestný, sympatický, pracovitý a odborník, do politiky sa nehodí. Tento postulát mohol potvrdiť alebo vyvrátiť človek, ktorý oplýva týmito vlastnosťami – exminister zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Ivan Korčok. Jeho hviezdne chvíle prišli po začatí Ukrajinskej vojny, kedy vedel pevnou rukou vmanévrovať Slovenský „korábľ“ (s podporou vlády Eduarda Hegera a jej ministrov) do košiara prominentných krajín EÚ a NATO s tvrdým a správnym postojom k invázií. Francúzske krútenie sa, Nemecké oplakávanie Nordstreamov a Maďarské kolaboračné hodnoty našťastie neboli naším prípadom. Ak ľudia v súčasnosti vedia na politikoch niečo oceniť, je to ich názorová vyhranenosť. Pellegrinimu trvalo mesiace kým napokon váhavo priznal proatlantické zmýšľanie. Fico, ktorý blúznil o diplomacii štyroch svetových strán a vyzýval ukrajinskú stranu na kapituláciu s veľvyslancom Bratčikovom, ukázal farbu až pri hlasovaní o vstupe Fínska a Švédska do NATO. Korčok a celá vláda neváhali ani minútu, ku ktorej strane sa priklonia a na rozdiel od Fica, ktorý sa v januári 2018 vtieral do Macronového jadra Únie, a vo februári 2018 už videl bruselských a sorošovských démonov, ukázali charakter. Nositeľom tohto charakteru sa stal Korčok, ktorý vedel svojou nediplomatickou priamosťou zaujať aj voličov iných strán demokratického spektra, ktorí boli z jeho odchodu z vlády (narozdiel od odchodu SaS) úprimne smutní. Takýto zjednocujúci potenciál je v politike veľmi cenný. Čo však robiť ďalej? Ak by v prezidentských voľbách 2024 nekandidovala pani Čaputová, trúfam si povedať, že Ivan Korčok by zhmotnil svoj kredit a kandidoval by za prezidenta. Avšak takáto možnosť sa momentálne javí ako nereálna. Pôjde exminister Korčok po stopách Roberta Mistríka a vytratí sa z politického života, alebo skúsi parlamentnú cestu?
Stratený líder Korčok
Exminister Korčok si zatiaľ nevybral žiadnu možnosť. Korčok trocha napodobnil svojich kolegov diplomatov Kubiša, Lajčáka, Šefčoviča, či Káčera, ktorí prichádzali do slovenskej politiky štýlom „prídem pozrieť na pozíciu ministra ako sa tu máte, a keď vidím, že nie dobre, odchádzam slúžiť vlasti čo najďalej od nej“. Preto je trochu divná jeho argumentácia, že vstúpiť do politiky sa dá len kandidatúrou vo voľbách a získaním dôvery občanov. Myslím si, že byť ministrom je byť aj politikom. A vrcholovým. Na ministra to nevadilo, že krúžky neboli? Tam nebol dôvod povedať si, ale počkať, ďakujem neprijímam, lebo veď mňa nikto nikde nikdy nezvolil? Asi je jednoduchšie prijať vybojovanú pozíciu, ako si ju vybojovať a asi sa tá istá politická špina dá absorbovať lepšie zhora, ako zospodu.
Nechcení lídri
Či chceme, alebo nie, od konca starej garnitúry (SDKÚ, KDH, SMK) boli a stále sú iba dvaja ľudia, ktorí vybudovali konkurencieschopné nezlodejské strany. Matovič a Sulík. Odisť z relatívneho komfortu úspešného podnikateľského života a reálne sa zapojiť do boja o zmenu vecí verejných si okrem odvahy a húževnatosti vyžaduje aj obetavosť. Poraziť Fica, Pellegriniho, Kotlebu, Danka, Bugára, Kaliňáka a celý ensámbel ľudí, ktorí brali republiku ako svoj dobytok, večne dojený a pripravujúci sa na porážku, si vyžadovalo extrémnu vytrvalosť. V Matovičovom prípade až militantného charakteru, kedy svoj boj premenil na svätú vojnu. Takýto boj neostane bez následkov, po 10 rokoch v zákopoch (v ktorých bojoval proti smerákom spolu so Sulíkom), sa z Matoviča stal premiér s PTSD. Ako veterán z Vietnamu po návrate domov, ktorý vidí nepriateľov všade, aj tam kde nie sú, pokračoval vo vojne aj vtedy, keď už mal nastať mier. Jedinou oporou, ktorá ho momentálne vie terapeutizovať, sa zdá byť katolícke krídlo Oľano a Sme rodina, ku ktorým stráca akýkoľvek kritický pohľad a stáva sa ich klientom. Sulík, unavený večnými bojmi, ktoré spolu s Matovičom viedol v opozičných zákopoch, nemal pre jeho nezmenenú politiku konfliktu ďalšiu trpezlivosť (tak, ako mnohí jeho členovia nečlenovia v rámci OĽaNO) a za cenu veľkých strát bol ochotný hodiť sa na hrdzavú dýku s cieľom zachrániť v parlamentnej politike aspoň trocha racionality. Spektákl to nebol pekný. Nesúďme však Sulíka s Matovičom až tak prísne. Boli totiž jediní, ktorí sa vedeli pozrieť zlu priamo do očí a dokázali vydržať všetko, čo sa na nich valilo, a to v nebezpečných putinovských časoch, keď hegemóni kradli CTčka, unášali Vietnamcov či vraždili novinárov a ich rodiny.
Kríza osobností
Lídri, ktorí by mohli nahradiť Sulíka či Matoviča (hlavne v protikorupčnom boji) sa neukazujú a po vzore Kisku, Mistríka a teraz už aj Korčoka nie sú ochotní priniesť obetu, aby sa mala spoločnosť lepšie ako oni. Ako spomenul Korčok v poslednom rozhovore pre Denník N, s politikou nevstáva a nezaspáva, nerozmýšľa nad ňou a nevidí sa v nej tak, ako ho v nej vidia iní, preto zatiaľ neuvažuje nad vstupom a podľa neho sú tam skôr vhodnejší ľudia, ktorí politikou žijú. A má pravdu. Ak niekto nemá vôľu položiť na stôl všetko čo v ňom je, nech to radšej nerobí. Pre elitných právnikov, politológov, sociológov, ekonómov, diplomatov, vedcov či lekárov sa stala možnosť vstúpiť do slovenskej politiky nepríjemnosťou. Táto takzvaná mienkotvorná elita, ku ktorej výchove sa vypína celý národ (napríklad aj bezplatným vysokým školstvom a ďalšou sociálnou podporou študentstva), po získaní praxe a dobrej práce dobrovoľne opúšťajú verejný priestor a prenechávajú ho, nuž, štyrkárom. Tí nemajú morálne zábrany na to, aby sa vedeli presadiť a obohatiť v priestore, kde im nikto schopný, múdry a slušný nekonkuruje. Stačí sa pozrieť na zloženie parlamentu. Pre nich je to životná šanca, ktorú by v normálnej krajine nikdy títo leniví, neschopní, skazení a hlúpi ľudia nedostali. Ich život by osciloval medzi základnou manuálnou prácou a basou. Šikovní a dobrí ľudia vstup do verejného života neberú ako sen. Skôr ako nočnú moru. Hlavne, ak sa majú v súkromných životoch a svojich bublinách tak dobre, až nadobudnú pocit, že vlastne veci nejako pôjdu aj tak a aj tak nejako bolo, nejako bude. Načo bojovať, brodiť sa v politickom bahne, treba sa starať o seba a svoju rodinu. Ak to začne byť neúnosné, prinajhoršom odídu do zahraničia. Ako vraví sociológ Michal Vašečka, síce sa tu nedá žiť, ale aspoň sa tu dobre býva. Zatiaľ. To isté si možno vraveli mnohí Ukrajinci, kým im nezaklopali na okná tlakové vlny ruských bômb. A ako drvivá väčšina Slovákov, nemajú možnosť ujsť. Tí čo mohli, už dávno ušli.
