Každá koalícia má svoj vlastný bod saturácie, nasýtenia. Je to časový a psychologický bod, ktorý dosiahne, keď naplní svoj zmysel, ciele a vôľu pokračovať. V prípade súčasnej menšinovej a padnutej vlády sa preto nedá hovoriť o tom, že by ich pôsobenie vyústilo do volieb predčasne. Predčasné je niečo, čo príde skôr, ako má. A to v tomto prípade neplatí. Z hľadiska naplnenia svojho potenciálu totiž súčasná koalícia nadsluhuje.
Predčasné voľby 2006
Odstavenie Mečiara od moci úspešné, integrácia do EÚ a NATO zmáknutá, financie štátu skonsolidované, ekonomické reformy naštartované. Ku koncu volebného obdobia 2002 – 2006 však druhá Dzurindová vláda nemala viac čo ponúknuť. Navyše, začala sa splácať cena za tieto úspechy. Nevýhodné privatizácie sa pomaly zapisovali do spisu Gorila, voľba Trnku za generálneho prokurátora naznačovala platonický boj v oblasti spravodlivosti a strany koalície už pomaly začínali myslieť na budúcnosť. Bez Dzurindu. V KDH sa preto začala predvolebná kampaň rok pred riadnym termínom volieb (september 2006), keď sa snažila presadiť Vatikánsku zmluvu. Nakoniec SDKÚ neustúpilo a KDH, dovtedajší verný partner a súputník SDKÚ (spolu s SMK) v boji proti mečiarizmu, vo februári 2006 vystúpilo z koalície. Dzurindovi to až tak veľmi nevadilo. Riadny termín volieb sa aj tak blížil, zmysel jeho dvoch koalícií bol naplnený a navyše počítal s hlasmi liberálneho voliča rozpadnutej strany ANO, ktoré mu napokon odmietaním Vatikánskej zmluvy skutočne prišli – SDKÚ získalo v roku 2002 celkovo 15,09%, v roku 2006 o 3% viac – 18,35%. Keďže výsledky SMK a KDH boli v rokoch 2002 a 2006 takmer identické, tieto hlasy navyše prišli, ako Dzurinda správne predpokladal, od sklamaných liberálnejších voličov ANO. Nakoniec tak predčasne nepredčasné voľby, konajúce sa iba 3 mesiace pred riadnym termínom volieb, znamenali rast pre SDKÚ, ale aj pokles pre Slovenskú republiku. Konsolidovaná SNS (ktorá v roku 2002 kandidovala rozdelene) napokon prevrátila misky váh smerom ku koalícií, dnes už nechválne známej ako Fico I. Predčasné voľby 2006 sa však ponášali na tie prirodzené, keďže modrá koalícia 1998 – 2006 po 8 rokoch vládnutia dosiahla svoj saturačný bod a naplnila svoj účel.
Predčasné voľby 2012
Tieto voľby by sa dali označiť ako jediné skutočne predčasné. Z dvoch hlavných dôvodov. Prvým bol, že prišli skutočne skoro, iba rok a deväť mesiacov po predchádzajúcich voľbách v roku 2010. Teda neuveriteľne dva roky a tri mesiace pred riadnym termínom v júni 2014. Druhým bol predčasný rozpad koalície (iba po 1 roku a 3 mesiacoch), ktorá sa ani nepriblížila svojmu bodu saturácie. Nemala totiž kedy. Vinou viacerých osôb a faktorov sa predčasne ukončila politika morálnej a osobnej integrity premiérky Ivety Radičovej. Predčasne sa ukončila snaha obnoviť očistu právneho štátu (hlavne pri GP Čentéšovi). Predčasne sa skončila depolarizácia spoločnosti, ktorej vláda sa skladala zo strán konzervatívcov, liberálov aj menšín. Predčasne sa skončila druhá fáza kultúrnej a civilizačnej integrácie do EÚ po vstupe do Schengenu (koniec 2007) a Eurozóny (2009). Predčasne sa skončila transformácia ekonomiky a školstva smerom k prácam s vysokou pridanou hodnotou. A v neposlednom rade, predčasne sa skončila nádej obyvateľov Slovenska na rozumnú a podľa možností slušnú politiku pre ľudí. Pamätám si tie pozitívne vibrácie v spoločnosti pred voľbami 2010. Sociálne siete boli iba v začiatkoch, preto sa kampaň riešila inak ako dnes. V uliciach, v televízií či printe, v diskusiách. Radičová, Sulík, Bugár a Figeľ obiehali ruka v ruke diskusie ako jasná alternatíva voči triumvirátu zločincov Slota, Mečiar, Fico. Kultúrno-spoločenské nezhody išli bokom (napokon ani Vatikánska zmluva, ktorá položila Dzurindovú druhú vládu, nebola žiadny big deal). Napriek nezhodám v hodnotových otázkach totiž išlo o spoločný cieľ – vrátiť Slovensko späť na cestu európskeho progresu. Koniec týchto nádejí na celú dekádu započalo spojené hlasovanie o Eurovale a protesty Gorila. Aj keď je pravda, že táto vláda sa v mnohých veciach nelíšila od druhej Dzurindovej vlády, potenciál mala. Ostal však nenaplnený. Z predčasného konca vlády Ivety Radičovej a z predčasných zdrvujúcich volieb 2012 sa spoločnosť spamätáva dodnes. Nie kvôli tomu, ako zle to dopadlo, ale kvôli tomu, ako dobre to mohlo dopadnúť.
Predčasné voľby 2023
Saturačný bod koalície po voľbách 2020 bol dosiahnutý za dva roky. Skoré presýtenie osobou, ktorá sa postavila na čelo tejto koalície, bolo veľmi pravdepodobné. Žiara reflektorov sa obrátila práve tam, kde po nej najviac prahli. Aby sa tieto reflektory neobrátili inde, bolo nutné vždy niečo robiť. Hocičo. Najlepšie niečo nečakané, originálne, čo nadchne publikum. Niečo, pri čom do poslednej chvíle bude tajiť dych. To sa zhmotnilo v plošnom testovaní, kúpe Sputniku, očkovacej lotérií, rodičovskom bonuse, pri vyjednávaní s lekármi, takmer podanej demisii či pri faktúrach za energie. Zo služby verejnosti sa jednoducho stalo divadlo, ktoré ale postupne začalo liezť na nervy, pretože aj v politike musí mať divadlo mieru. Keďže stabilizačné elementy novej koalície 2020 sa do parlamentu dostali iba tesne, alebo vôbec, ostalo riadenie štátu najmä na pleciach OĽaNO. Zoskupenia, ktoré vyzerá ako parlament v parlamente (od liberálov cez konzervatívcov až po neosmerákov a klérofašistov) a nekonečne fragmentuje – zorientovať sa kto, kedy, kde, v akom počte prestúpil, vystúpil, vystúpi či ako sa volá je skutočne na osobitnú úvahu. Z tejto zásobárne obyčajných ľudí však vzišiel ďalší problém – kto má vôbec skúsenosti s riadením štátu? Ako povedal sám Matovič, trocha ospravedlňujúco, hnutie bolo pripravené na kvalitné obsadenie možno troch ministerstiev. Nakoniec muselo obsadiť sedem, vrátane gigantických (zdravotníctvo, vnútro, životné prostredie). V celej koalícií sa napokon podarilo do vládnej exekutívy nominovať iba troch ministrov s predchádzajúcimi priamymi skúsenosťami (bývalých štátnych tajomníkov Kolíkovú, Korčoka a Krajniaka). Pri takejto krízovej situácií, zvnútra aj zvonku, bolo jasné, že sa čas koalície naplní skôr, ako za štyri roky. Prvé dva roky sa urobilo čo sa dalo a viac sa už nedalo, aj keby to trvalo do riadnych volieb vo februári 2024. Aj to čo sa urobilo, nebolo bez kazov. Keďže sa ale už takmer pred rokom naplnil potenciál tejto koalície, nebudú voľby 2023 (či už v júni alebo septembri) pôsobiť predčasným dojmom. Skôr sa zdá, že budú neskoro.
