Ruské NATO
NATO malo po rozpade ZSSR a Varšavskej zmluvy zaniknúť, NATO je zbytočné, NATO sa rozpína. Tieto argumenty počúvame z proruského tábora „mierotvorcov“ veľmi často. Málo z nich však vie, že Rusko tesne po rozpade Sovietskeho zväzu vytvorilo vlastné vojenské NATO, zvané CSTO (Collective Security Treaty Organization, alebo ODKB Organizacija Dogovora o kollektivnoj bezopasnosti), zložené z časti krajín bývalého ZSSR (Rusko, Bielorusko, Kazachstan, Arménsko, Tadžikistan a Kyrgyzstan), v zmluve obsahujúce po vzore severoatlantického náprotivka známy článok č.5 (č.4 pre CSTO) – napadnutie jednej krajiny sa považuje za napadnutie všetkých krajín. Boli však aj štáty bývalého Sovietskeho zväzu, ktoré nechceli prijať novú víziu ruského imperializmu. Medzi ne patria Pobaltské štáty, ktoré sa stihli integrovať do EÚ a NATO, a Ukrajina, Gruzínsko, Azerbajdžan a Moldavsko, ktoré vytvorili svoj vlastný formát zvaný GUAM (Organization for Democracy and Economic Development), snažiaci sa o integráciu do NATO. Keďže sa tieto krajiny rozhodli vzdorovať Rusku ale nestihli vstúpiť do NATO, čakala ich odplata v podobe vojny.
Zväzový štát Ruska a Bieloruska
V roku 1997 sa štáty Rusko a Bielorusko rozhodli vytvoriť nadnárodnú úniu ako protipól k EÚ. Lukašenko a Jeľcin tak podpisom vytvorili Zväzový štát Ruska a Bieloruska, ktorý sa mal postupne rozširovať o ďalších záujemcov z bývalého východného bloku. Avšak, kým do EÚ od roku 1997 vstúpilo 13 štátov a ďalších 7 má podanú prihlášku, do Zväzového štátu za 25 rokov nevstúpila žiadna ďalšia krajina. V roku 2010 o vstupe Ukrajiny do tohto zväzku nechcel počuť ani proruský prezident Viktor Janukovyč, ktorý v prezidentskej kampani prisľúbil rokovania o vstupe do EÚ. Kým nad vstupom do tohto zväzku reálne uvažovali Srbsko, Moldavsko či Kazachstan, na prípade de facto anschlussovaného Bieloruska, ktoré momentálne slúži ako vojenská základňa pre ruskú expanziu, si tieto štáty uvedomili možné riziká tohto Putinovho ZSSR v 21. storočí.
Separatistické republiky
Rusko bolo vždy ochotné v prípade, ak si nevynútilo poddanosť susedných štátov (v ruských pomeroch skôr nevoľníctvo), využiť svoje menšiny na ich území vyhlasovaním nezávislosti separatistických „ľudových“ republík, so zámienkou chrániť ich právo na sebaidentifikáciu. Po vojenských stretoch s Ruskom tak jednostranne v rozpore s medzinárodným právom vznikli Transnistria v Moldavsku (1990-1992, 2000 mŕtvych), Južné Osetsko a Abcházko v Gruzínsku (2008, 1000 mŕtvych a 190 000 utečencov) a Republika Krym, Donecká, Luhanská, Záporožská a Chersonská republika na Ukrajine (2014-dodnes, zatiaľ 200 000 mŕtvych a 8 miliónov utečencov). Škoda, že Putin tieto chute na nezávislosť brutálne potlačuje v rámci Ruskej federácie, o čom sa presvedčili Čečenci počas Čečenskej vojny 1999-2000, v ktorej zahynulo najmenej 50 000 ľudí, najmä civilistov a momentálne v ňom vládne Kremľu lojálny klan Kadyrovcov.
Argument Kosovo
Prokremeľská propaganda v týchto súvislostiach často používa argument „a čo Kosovo“. Práve z hľadiska krehkého výkladu medzinárodného práva ohľadom nedeliteľnosti územia sa takmer 25 rokov po vojne stále hľadá riešenie vzťahu Srbsko-Kosovo na úrovni OSN, EÚ či OBSE. Mierovo. Rezolúciami OSN za prítomnosti medzinárodných jednotiek KFOR, schválených Bezpečnostnou radou OSN (teda aj Ruskom), v ktorých slúžili ako ruskí, americkí tak aj slovenskí vojaci (vojensky participovalo dokopy 43 krajín). Pre SR je súčasť v tejto misií poznamenaná tragédiou, keď pri páde lietadla pred obcou Hejce v roku 2006 zahynulo 41 našich vojakov vracajúcich sa z Kosova. Z diplomatického hľadiska Slovenská republika dodnes neuznala jednostranne vyhlásenú nezávislosť Kosova z roku 2009 (101 zo 193 štátov nezávislosť uznalo, avšak Kosovo dodnes nie je členským štátom OSN). Snahy o mierové riešenie problému hľadá aj samotné Srbsko, ktoré si ako partner CSTO napokon vybralo Západ a podalo prihlášku do EÚ, s očakávaným vstupom po roku 2025.
„Šťastný“ Kazachstan
Po dvoch revolúciách v Kyrgyzstane, vystúpení Uzbekistanu z CSTO v roku 2012 a protestoch v Bielorusku pred pár rokmi nastala urgentná otázka, aké sú vlastne úlohy a právomoci ruského NATO, tzv. CSTO. Po tom, čo CSTO nezasahovalo vo vnútorných záležitostiach členských štátov, bola v januári 2022 po vlne protestov a útokov vyslaná jednotka CSTO na podporu režimu prezidenta Tokayeva v Kazachstane aktivovaním článku č.4., čo bolo vôbec prvý krát v 30 ročnej histórií organizácie. Aj keď bol Tokayev za vyslanie jednotiek CSTO vďačný, ostro kritizoval niektoré názory v Rusku, ktoré naznačovali, že Rusko zachránilo Kazachstan a ten by mal „slúžiť a klaňať sa pri nohách Ruska“. Ďalej vyhlásil, že jednotky boli na území štátu 10 dní a nevystrelili ani jeden náboj, pričom nemožno považovať CSTO za osobnú armádu Vladimíra Putina či Ruska.
Nahnevané Arménsko
Pomoc jednotiek CSTO pre Kazachstan nahnevala Arménsko, ktoré bolo v druhej vojne o Náhorný Karabach (prvá bola v rokoch 1988-1994 s 50 000 mŕtvymi) porazené bývalým členom CSTO, Azerbajdžanom. Arménsko sa snažilo v roku 2021 aktivovať článok 4., ten bol však vedením CSTO odmietnutý. Náhorný Karabach, aj napriek tomu, že jeho obyvateľstvo bolo prevažne arménske, podľa rezolúcie OSN patril Azerbajdžanu. Keďže si Azerbajdžan udržal dobré obchodné a politické vzťahy s Ruskom aj Tureckom, prišiel jeho čas na dobitie Náhorného Karabachu. Pomocou zmodernizovanej armády (obsahujúcej aj známe drony tureckej výroby Bayraktar) Azerbajdžan prevalcoval arménske pozície a po mesiaci a pol vyhral vojnu. Na oboch stranách zomrelo dokopy 7000 vojakov a 140 000 civilistov opustilo svoje domovy. V septembri 2022 Arménsko a Azerbajdžan znova obnovili potýčky na svojich hraniciach, pričom CSTO zaujalo vlažnú pozíciu, keď vyslalo iba pozorovací tím. Napätie vyústilo v novembri 2022, keď arménsky premiér Pašinjan odmietol podpísať spoločnú deklaráciu lídrov CSTO, konštatujúc, že nevidí budúcnosť pre CSTO. Po odmietnutí účasti Arménska na vojenských cvičeniach v januári tohto roku minister ZV RF Sergej Lavrov prisľúbil blízke spojenectvo a zvýšenú pomoc počas neutíchajúceho konfliktu s Azerbajdžanom. Rusko však v skutočnosti nemá žiaden záujem chrániť občanov svojho spojenca, pretože chudobné demokratické Arménsko, mimochodom najstarší kresťanský štát v obkľúčení moslimských štátov, nemá z hľadiska zisku a geopolitiky čo Rusku ponúknuť. Na rozdiel od bohatého autoritátorského režimu v Baku, ťažiaceho z ropných a plynových polí, ktorý uzavrel v novembri 2022 lukratívnu zmluvu s Gazpromom...
Vystúpenie Uzbekistanu
Režim v Taškente skepticky sledoval negatívny vývoj vzťahov Ruska so Západom po Gruzínskej vojne 2008. Hrdý na svoju nezávislosť, Uzbekistan kritizoval návrh vytvorenia vojenskej základne CSTO blízko svojich hraníc v Kyrgyzstane v roku 2009 a po vôli mu nebolo ani využívanie organizácie na účely zahraničnej politiky Ruskej federácie. Z obáv o stratu nezávislosti pri riadení vonkajších a vnútorných záležitosti štátu v roku 2012 Uzbekistan radšej z CSTO vystúpil. Vtedajší autoritátorský prezident Islam Karimov, ktorý stál pri zrode nezávislosti Uzbekistanu, kritizoval víziu Moskvy, ktorá si podľa neho chcela udržať Strednú Áziu ako ruskú kolóniu. Uzbekistan, ktorý je ekonomicky previazaný s Ruskom, avšak ešte nevstúpil do Euroázijskej hospodárskej únie, si drží voči Rusku neutrálne postoje a snaží sa obmedziť ekonomický vplyv Ruska (náročnosť situácie potvrdzuje takmer 8 miliónov Uzbekov pracujúcich v RF). Po zásahu CSTO v Kazachstane bieloruský prezident Lukašenko odkázal Uzbekistanu, že vystúpenie z CSTO bolo chybou a môže sa stať obeťou podobných teroristických útokov. Uzbekistan sa snaží zachovávať vybalancovanú zahraničnú politiku udržiavajúcu dobré vzťahy aj s USA, avšak v blízkosti Ruska a Činy v susedstve s Afganistanom nemá až toľko manévrovacieho priestoru, podobne ako ostatné krajiny Strednej Ázie.
Problémy v Turkmenistane
Stredoázijská moslimská krajina s 6 miliónmi obyvateľov (trochu viac, ako SR) mala ešte v roku 2003 takmer 300 000 občanov ruskej menšiny (trochu menej ako Maďarov v SR). V roku 2013 však režim v Ašgabate zrušil Rusom a ostatným menšinám dvojité občianstvo a zaviedol represívne opatrenia, akými boli neuznávanie diplomov získaných mimo Turkmenistanu, zrušenie výučby v materinskom jazyku, či zákaz rádiového a televízneho prenosu menšín (rusky vysielajúce rádio Maják bolo zakázané). 200 tisíc z pôvodných 300 tisíc ruských občanov opustilo Turkmenistan, zanechajúc majetok bez finančnej náhrady.
Keďže Turkmenistan nikdy nebol členom CSTO či NATO, nariadenie „špeciálnej operácie“ na ochranu utekajúceho ruského ľudu by bolo typické pre hrdinu Putina. Avšak, takéto nariadenie nikdy nebolo vydané. Prečo? Lebo petrodoláre. A obchodná zmluva Gazpromu s Turkmenistanom o dovoze zemného plynu, ktorý je mimochodom 6. krajinou sveta s najväčším bohatstvom plynu. Rusko a Irán sú na prvých dvoch priečkach, a s Azerbajdžanom (spomínaným vyššie) obklopujú Kaspické more, bohaté na ropu a plyn. Keďže Gazprom využíval značnú časť zemného plynu na spotrebu doma v Rusku, pre exportnú expanziu potreboval ďalšie zdroje. Autoritatívny režim v Turkmenistane, ktorého základný zdroj príjmu štátu je zemný plyn, hľadal strategických partnerov. Vo svojej úplnej blízkosti našiel práve Rusko a Irán, avšak vyvážať chcel aj na ďalšie, lukratívnejšie trhy – najmä do Európy (Trans-Kaspická trasa, cez nám známy zrušený plynovod pre EÚ Nabucco) a do Indie (trasa Afganistan-Pakistan). To sa však nepáčilo Rusku a Iránu, a tak začali využívať svoj vplyv na zamedzenie otvorenia týchto trás, čo nahnevalo Turkmenistan, ktorý sa nekompromisne začal revanšovať na ruskom obyvateľstve na svojom území. O tom ste ale určite nepočuli, pretože naposledy o tom otvorene hovoril bývalý Putinov spolupracovník a neskôr hlasný kritik Boris Nemcov. Nielen kvôli tomu bol zavraždený. Keďže súčasný kremeľský režim odignoroval potlačovanie práv ruskej menšiny v Turkmenistane (na ktoré dokonca upozorňovalo OSN), plyn naďalej prúdi, čo potvrdil nový 5 ročný kontrakt Gazpromu z februára tohto roku. Vladimír Putin určite ani nespí, keď sleduje vraždenie kresťanov v spojeneckom Arménsku či potlačovanie ľudských práv Rusov a Uzbekov v Turkmenistane. Zažmúriť oči sa mu darí iba v prípade, ak má prístup k svojej medicíne – v podobe dolárov zarobených z ropy a plynu.
Áno, aj Rusi sú občania EÚ a vojaci NATO
Žijú v Baltských štátoch a je ich takmer 1 milión. Keď si pozrieme pomery zastúpenia ruskej menšiny k majoritnému obyvateľstvu v jednotlivých štátoch, zistíme, že sú niekde ešte väčšie ako na Ukrajine pred rokom 2014. Kým na Ukrajine žilo v prepočte 17% Rusov, v Estónsku to bolo až 24%, v Lotyšsku taktiež 24% (dokonca aj 3% Bielorusov) a v Litve 5%. Tieto štáty by sa dozaista stali terčami ďalšej špeciálnej operácie RF, nebyť ich obranného členstva v NATO. Obavy o nezávislosť týchto štátov, ktoré Stalin zabral v júni 1940 (teda ešte pred Veľkou vlasteneckou vojnou) sú teda oprávnené. Stačilo by ich označiť za nacistov, ako vlastne každú inú európsku krajinu a iných než Rusov pomenovať po lídroch z čias nemeckej okupácie, ako napríklad Ustašovci alebo Banderovci. V prípade tohto konfliktu by však vznikol paradoxný jav – Rusi v armádach členských štátov NATO by bojovali proti Rusom z armády Ruskej federácie na územiach s majoritou ruského obyvateľstva. Toto je Putinov svet – ochranu Rusov si predstavuje ich vzájomným vraždením a historické územia Ruska si váži jeho totálnou deštrukciou, ako sme dnes svedkami na Ukrajine.
