V ideálnom svete, by malé deti platili za vstup 500 slovenských korún. V skutočnom svete majú deti do 6 rokovvstup zadarmo. A tak sa na Červenom Kameni ozýva výskot, krik a plač. Občas vôbec nepočuť sprievodkyňu. Tá to berie s humorom,je úplne pokojná. Závidím jej to sebaovládanie, mne tečú nervy. Asi 4 ročné dievčatko sa hrá na schovávačku, teraz ju práve zaujali lesklé kamienky. Keď ju otecko chytí na ruky, tak spustí krik na plné ústa. Otecko jej hovorí, že dostane bitku, ak nebude poslúchať. Dievčatko očividne nechápe význam slov "dostaneš bitku". Svojich rodičov má na háku. Keď tak na nich pozerám, okolo štyridsiatky. S takým drobizgom. Možno je to vymodlikané dieťakto. Už ich vidím, ako ju bijú.Vždy som chcel mať veľkú rodinu. Dievčatá straším, že chcem mať aspoň šesť detí. V tomto momente práve zoznam zoškrtávam.
Chodiť po pamiatkach je kopec zábavy. Málokto vie povedať, že toto tu je vzácny čínsky porcelán. Alebo rozlíšiťbarokový nábytok od rokokového. Veľkej obľube sa tiešia nočníky a duchovia. Nehynúce sú tiež poviedky o zrkadlách a krásnych grófkach. A tak takmer na každom hrade straší nejaké strašidlo, tunajšia pani bola jednou z najkrajších žienv Uhorsku a takmer každé zrkadlo vás urobí mladším či krajším.Zrejme každá žena, ktorá vojde do zámku, si v duchu predstavuje, že je urodzenou pani, alebo princeznou. (Tie mladšie.)
Jedna turistka si znalecky obzerá vzácny čajový servis. - Aký je nádherný! Tak by sa hodil ku nám do kuchyne!
Dievčina, teda princezná, krúti hlavou. Práve prechádzame asi x-tou miestnosťou. Celkom prozaicky si vzdychne: - Bože, tak to by bolo upratovania!
Praktický zmysel ženy zrejme nikdy neopúšťa. Veď naozaj, koľko je tu miestostí. A aké obrovské!
Chlapík, fotograf, si so svojou hračkou dal za úlohu odfotiť všetko zaradom. Neverím, že vie, že fotí Ferdinanda I. Habsburského. Nervózne prešľapuje, kedy mu už prestaneme zacláňať.
Maďarskí turisti v Topoľčiankach ma prekvapili rozsiahlymi znalosťami. Jeden z nich rozprával dvoma cudzími jazykmi. Sprievodkyňa len slovensky. O zámku vedel podstatne viac, ako ona.
Jeden z najkrajších zážitkov ma čakal v Hronskom Beňadiku. Po kostole nás sprevádzal miestny poľský kaplán. Je to krásnyčlovek. Nesmierne fundovaný. Dokázal úžasne skĺbiť dejiny, architektúru a vierouku v jednu ukážkovú prehliadku.Neverím, že toto niekto dokáže prekonať.
Naposledy v Markušovciach. Oslňujúco krásna sprievodkyňa. Veľmi vkusne oblečená. Podmaňujúci hlas. Má úžasnú dikciu.Príjemné, uvoľnené vystupovanie. (Čosi o tom viem, robil som istý čas lektora.)Človek by sa dokázal zamilovať už len do jej hlasu.
A tak chodievam po pamiatkach. A o moju pozornosť súťažia tak pamiatky ako aj ľudia.
Fotky: Červený Kameň, Markušovský kaštieľ
