Tak, ako sa chápe prezumpcia neviny ako nevyhnutnosť preukázať vinu pre vyvodenie trestných dôsledkov, tak sa v demokracii prezumpcia nesúhlasu chápe ako nevyhnutnosť preukázania súhlasu väčšiny spoločnosti so zákonnou normou, ako základnej podmienky pre jej aplikáciu do pravidiel správania spoločnosti a jednotlivcov v nej.
Princíp prezumpcie nesúhlasu môžeme považovať za Higgsov bozon, elementárnu časticu demokratickej spoločnosti. Moc si musí vždy vyžiadať súhlas spoločnosti s uzákonením normy buď priamo od ľudí, alebo od priamo demokraticky zvolených zástupcov. (Predseda vlády,vláda alebo eurokomisár nie je priamo volený zástupca). Od tohto princípu sa ďalej odvíja všetko a bez prítomnosti princípu prezumpcie nesúhlasu, nie je možné hovoriť o demokracii.
V Slovenskom parlamentnom systéme je prezumpcia nesúhlasu aplikovaná jasne a zreteľne. Až do chvíle, než parlament s konečnou platnosťou vysloví súhlas s danou normou, je norma považovaná za normu, s ktorou spoločnosť nesúhlasí a nemôže byť aplikovaná. Ak norma vznikne na ministerstve, musí si ju uznesením osvojiť vláda, a teda s ňou súhlasiť, ak tak neurobí, norma nemôže postúpiť do parlamentu. Ak norma postúpi do parlamentu, musí s ňou parlament súhlasiť v prvom čítaní, z prvého čítania môže parlament normu vrátiť na dopracovanie alebo zamietnuť. Ak normu parlament zamietne, proces končí, a norma je neprijatá, ale ak ju prijme, norma postúpi do druhého čítania a parlament bude o nej hlasovať znova. Ak parlament s normou súhlasí, norma stále neplatí ale podlieha právu veta zo strany prezidenta. Ak návrh prezident vetuje, parlament hlasuje znova, a norma je prijatá iba v prípade, ak zaň zahlasuje absolútna väčšina, teda 76 poslancov, bez ohľadu na to , koľko poslancov je prítomných. Je teda jasné, že na to, aby návrh nebol prijatý, nie je vyžadované prijatie nesúhlasu, nie je dôležité, či poslanci, ktorí s normou nevyjadrili súhlas sa hlasovania zdržali, alebo nesúhlasili, alebo sa len hlasovania nezúčastnili, akýkoľvek iný úkon ako zreteľný súhlas má taký istý účinok ako nesúhlas, naopak, pre vyjadrenie nastolenie účinku súhlasu je potrebné súhlasiť zreteľne a podľa jasných pravidiel. Ide jednoznačne o princíp prezumpcie nesúhlasu.
V Európskej únii je legislatívny proces definovaný úplne opačne, a teda totalitne na základe prezumpcie súhlasu. Má sa za to, že spoločnosť s každou navrhnutou normou súhlasí, a pre zamietnutie normy a zastavenie legislatívneho procesu je potrebné nielen vyjadriť jasne a zreteľne nesúhlas, ale ho aj navrhnúť a následne vyjadriť absolútnou väčšinou parlamentu, teda v súčasnosti počtom 376 poslancov, a to bez ohľadu na to, koľko poslancov je prítomných a či ostatní s nesúhlasom nesúhlasili alebo sa len zdržali hlasovania. Vo fáze druhého čítania v EP a druhého čítania v Rade EU je norma považovaná za prijatú aj v prípade , že orgán EU , teda EP a Rada EÚ v časovom limite nezaujme k návrhu žiadne stanovisko, napríklad ju vôbec nezaradí do programu, alebo len nenájde jednoduchú väčšinu na jej prijatie a nenájde sa ani absolútna väčšina na jej odmietnutie. Počas celého procesu má navyše Európska komisia právo napadnúť každú zmenu textu zákona oproti pôvodnému návrhu (zmena textu je tiež nesúhlas s pôvodným návrhom) a požadovať prísnejšie pravidlá pre prijatie zmeny textu (a teda presadenie nesúhlasu s pôvodným návrhom) a to až také, že v určitej fáze je vyžadovaný jednomyseľný súhlas Rady EU so zmenou textu. Aj týmto spôsobom je posilnené jedinečné právo Európskej komisie iniciovať vznik zákona tým, že je výrazne oslabené právo ostatných zakonodarných orgánov (EP,Rada EU) návrh meniť.
Ak to zhrniemie. Prezumpcia nesúhlasu, ktorá je prítomná aj v Slovenskom systéme, znamená, že zákonnej norme musí parlament povedať niekoľkokrát za sebou áno, aby začala platiť, jedno jediné jednoduché „NIE“ alebo nezaujatie žiadneho stanoviska zo strany parlamentu znamená odmietnutie normy. Prezumpcia súhlasu, ktorá sa uplatňuje v Európskej únii znamená, že rozhodnutiu, alebo zákonnej norme, musí byť niekoľkokrát za sebou vyjadrenie „NIE“ , pričom to posledné musí byť vyjadrené absolútnou väčšinou, aby norma nezačala platiť. A jedno jediné jednoduché “ANO”, alebo nezaujatie žiadneho stanoviska, znamená prijatie normy.
Následky princípu prezumpcie súhlasu, ktorému zjavne zákonodarné orgány EU podliehajú sú fatálne. Pre bezproblémový chod Európskej komisie a priechodnosť jej zákonodarných iniciatív, nie je potrebné získať a udržiavať väčšinovú podporu EP. Úplne stačí, ak neexistuje spolupracujúca opozičná väčšina, ktorá by svojim absolútnym a koordinovaným nesúhlasom dokázala zamietať návrhy. Ak zohľadníme volebný systém, kde ani poslanci v jednej frakcii pred voľbami nespolupracujú a po voľbách si nerozumejú ani kultúrne ani jazykovo, je pravdepodobnosť vzniku opozičnej koalície veľmi blízko k nule. Chýba aj motív tieto rozdiely prekonať, keďže EP právo zákonodarnej iniciatívy nemá. Európska komisia, teda orgán s najväčšou zákonodarnou mocou (hlavne vďaka prezumpcii súhlasu) tak môže byť nerušené vytvorená za dverami kabinetu po rokovaní vládnych lídrov, bez ohľadu na výsledok volieb. Európska komisia má následne obrovskú moc, a každá norma zo strany EK je vystavená len slabej skúške, pravdepodobnosť, že norma bude v ďalšom procese zamietnutá sa blíži k nule. Preukázanie súhlasu väčšiny nie je v Európskej únii podmienkou prijatia právnej normy. Normy Euróskej únie sú napriek tomu nad zákonmi členských krajín.
Po ruke je aj vysvetlenie ako k premene Európskej únie na Sovietsky zväz došlo. Vysvetľuje to aj citát starého barda EÚ , ktorý stál pri jej vzniku takmer od začiatku a ktorý je momentálne jedným z kandidátov na predsedu Európskej komisie Jean-Claude Juncker-a :
„My niečo dohodneme, predstavíme to a počkáme nejakú dobu, čo sa stane. Keď nenasleduje žiaden veľký nárek a protesty, lebo väčšina vôbec nepochopila, čo sme to schválili, pokračujeme ďalej – krok za krokom, až nič nebude možné zvrátiť.“
Naskytá sa ďalšia otázka, prečo lídri členských krajín, ktorí sa dostali k moci vďaka slobodným demokratický voľbám vo svojich krajinách tento princíp trpia. Odpoveď je jednoduchá, tento princíp im nadeľuje moc účinnejšiu a menej obmedzenú, ako moc získaná na základe starej dobrej parlamentnej demokracie a doslova sú tou mocou opojení. Naša vláda, ak chce napríklad presadiť posilnenie moci úradov voči občanom, nemusí tento úmysel presadzovať v našom parlamente. Európske štruktúry dávajú týmto snahám absolútnu zelenú. Bonusom je, že úradnú moc môžu posilniť bez toho, že by to zložito a maskujúco vyhovárajúc sa na nejaký vyšší princíp museli vysvetľovať prostredníctvom medií verejnosti a o jeho nevyhnutnosti presviedčať náš parlament. Vláda má v EU priame zákonodarné právomoci a v zákonodarných orgánoch EU má k dispozícii pomerne silný hlas. Tento sladký bonus je lákavý pre každého predsedu vlády v EU a výrazne demotivuje ktorúkoľvek vládu niečo na systéme meniť. O tom, že na posilnení úradnej moci sa všetky vlády ľahko dohodnú, môžeme síce iba špekulovať, ale ďaleko od pravdy nebudeme.
Princíp prezumpcie súhlasu vysvetľuje aj tzv. Slovenský paradox, ktorý vo svetle tohto princípu prestáva byť paradoxom. Vysoká miera súhlasu s fungovaním EÚ zo strany slovenských voličov nie je v rozpore z ich pasivitou. V zmysle princípov EU, ktorým slovenskí voliči údajne veria, nie je treba súhlas nikdy aktívne vyjadrovať, a tak potreba vyjadriť sa, a teda voliť, vzniká len v prípade nesúhlasu.
zdroje:
http://www.europarl.europa.eu/aboutparliament/sk/0081f4b3c7/Podrobn%C3%BD-popis-legislat%C3%ADvnych-postupov.html
http://sulik.sk/nove-tony-z-europy/
