Smer(om) k sektám

Jednou z hlavných čŕt sekty je predstava o dobrých starých časoch a skazenej prítomnosti. Človek niekedy zabúda na to, čo bolo kedysi v jeho živote zlé, a s nostalgiou spomína na časy minulé. Idealizuje minulosť. Odrazu sa dokáže zasmiať aj na tom, čo ho kedysi štvalo alebo bolelo. A keď do jeho života vstúpi sekta, ktorá mu nahovára, že to dobré, staré a osvedčené možno obnoviť, vníma to ako najvhodnejšie východisko zo svojej súčasnej situácie.

To je priam neuveriteľná myšlienková podoba s rečami o tom, že pred novembrom 1989 bolo u nás až na niekoľko drobných nedostatkov všetko v najlepšom poriadku. Preto sa dalo si ho nevšimnúť. Niekto kachličkoval, iný robil snáď čosi menej prozaické. Skrátka a dobre, všetkým nám bolo super. Veď na dovolenku na Malte sa nám dalo našetriť z mimoriadne štedrého štipendijného systému pre študentov. Preto treba dobré staré časy čo najskôr obnoviť. Na začiatok stačí v mene silného štátu spochybniť nedotknuteľnosť súkromného vlastníctva, zakázať tvorbu ziskov vo vybraných súkromných firmách, prednostne kúpiť strategický podnik a podobne.

Príznačný pre sekty je jednotlivec, najvyššia autorita, akýsi guru, ktorého treba bezvýhradne rešpektovať a poslúchať. Kedysi sme boli zvyknutí, že niekto rozhodoval miesto nás. Prakticky sme nemali žiadnu zodpovednosť. Skutočnosť, že nemáme zodpovednosť, nám môže za určitých okolností vyhovovať. Tak napríklad jehovista neumožní vlastnému dieťaťu darovať krv, aj keď sa nachádza v bezprostrednom ohrození života. Koná predsa v súlade s príkazom svojich autorít z prezídia, ktorí sú v jeho očiach nositeľmi všetkej zodpovednosti. Kto túži po autorite, v skutočnosti chce preniesť ťarchu zodpovednosti za seba na druhých ľudí. Také autority udržiavajú človeka v úlohe nemluvňaťa.

Tomuto zodpovedá spochybňovanie prirodzených autorít z tribún novembra 1989, ktoré si podporu u ľudí získali svojou občianskou angažovanosťou a nebojácnosťou, keď usilovali o slobodu, demokraciu a základné ľudské práva pre všetkých. Miesto prirodzenej autority sa tu dnes buduje autorita umelá, zakladajúca si na jedinečnosti, pretože iba ona chce urobiť čosi pre ľudí. Na dôchodky si nemáme šetriť v súkromných firmách, lebo tam naše peniaze stratia hodnotu. Dobre zhodnotiť ich dokáže výlučne štát. O skutočnej autorite, ktorá vedie človeka k samostatnosti a zodpovednosti za seba, tu nemôže byť reč.

Samostatnú pozornosť si zaslúžia dôvody a pohnútky, kvôli ktorým sa jednotlivec rozhodne stať členom sekty. Človek celkom prirodzene hľadá v svojom živote istotu, akýsi záchytný bod, o ktorý by sa mohol kedykoľvek oprieť. Mnohí sa vyrovnávajú s obavami z toho, čo im prinesie budúcnosť. Je typické pre sekty, že vyhľadávajú akýmkoľvek spôsobom trpiacich ľudí. Používajú metódu biča a cukru. Zneužívajú vnútornú labilitu konkrétneho človeka a vedome ju prehlbujú. Na druhej strane mu ponúkajú istotu, o ktorej si on len zriedkakedy včas uvedomí, že je to istota falošná. Narábajú s neustálym spochybňovaním hodnotového zamierenia človeka a zároveň ho infikujú prehnaným sebavedomím, ba až aroganciou a nenávisťou vo vzťahu k druhým ľuďom. Presviedčajú ho, že skutočnú hodnotu má len ako ich člen.

Politický demagóg pracuje podobne systémom troch krokov: najskôr verbálne spochybňuje základné princípy demokracie a ľudských práv, potom ich čiastočne okliešťuje a postupne nahrádza svojimi demagógiami, aby napokon moc nad celou spoločnosťou totalitne uchopil do svojich vlastných rúk.

Vhodná príležitosť pre sektu udomácniť sa nastáva všade tam, kde z akýchkoľvek dôvodov zlyháva cirkev. Politická demagógia nachádza živnú pôdu tam, kde zlyháva demokracia, kde sa upúšťa od presadzovania pravdy, práva a spravodlivosti.