V roku 235 n.l. bol za rímskeho cisára legionármi zvolený veliteľ rímskej légie Italica Maximinus Thrax (MT). S jeho vládou sa tradičné spája začiatok hlbokej krízy Rímskej ríše, ktorá trvala až do konca 3. st. n.l. Jeho vláda netrvala dlho, už v roku 238 n.l. sa proti nemu postavil rímsky senát a MT nakoniec zabili jeho vlastní vojaci.
Čo je na tomto cisárovi v kontexte tohto blogu zaujímavé je, že odpor senátu bol medzi iným spôsobený absenciou jeho vyššieho vzdelania. Ako v tejto súvislosti uvádza historik Ward-Perkins, MT bol z uvedeného dôvodu objektom žartov a kritiky a to napriek tomu, že ako vojvodca dokázal poraziť germánske kmene a na čas zastabilizoval rímsky limes. Rímska nobilita pohŕdala polovdzelanosťou natoľko silno, že ani strach z krutosti cisára ho neimunizoval pred výsmechom a satirou. Inými slovami, medzi rímskymi vládnucimi vrstvami bola gramotnosť a vyššie vzdelanie úplnou samozrejmosťou.
Aký vplyv mal na hodnotu vzdelania a gramotnosti zánik Západorímskej ríše (ZRŠ) na sklonku 5 storočia n.l.?
Keď bol v roku 800 n.l. korunovaný za cisára Karol Veľký (t.j.viac ako 300 rokov po páde ZRŠ), spomienky na MT už temer úplne vymizli. Predsa nám však dochované písomné pramene z tohto obdobia v niečom pripomínajú obdobie vlády MT. Odvolávajúc sa na Karolovho súčastníka a vzdelanca Einharda (https://cs.wikipedia.org/wiki/Einhard), Ward-Perkins uvádza, že Karol bol pravdepodobne polonegramotný - počas celého svojho života mal snahu sa naučiť písať a svoje voľné chvíle venoval tomuto umeniu (Einhard priznáva, že táto snaha veľký úspech nikdy nepriniesla).
Karol sa narodil do vládnucej dynastie franských kráľov. Napriek tomu jeho otec, kráľ Pipin, nepovažoval za zvlášť potrebné, aby sa nástupca trónu, mladý princ Karol, naučil počas výchovy na dvore písať. To, čo bolo v čase rímskej ríše terčom výsmechu, bolo o niekoľko storočí neskôr prehliadanou a ničím výnimočnou situáciou.
Táto príhoda sama o sebe ešte nič nedokazuje. No s poukazom na osudy a príklady i z našich vlastných dejín (negramotnosť Slovanov a ich kniežat a význam misie Konštantína a Metoda) možno predsa len vyvodiť záver o rozdielnom vzťahu rímskej a post-rímskej spoločnosti k vzdelaniu a gramotnosti.
Zaujímavým sú v tomto kontexte stovky dochovaných písomností rímskych legionárov z vojenských táborov v Británii (https://en.wikipedia.org/wiki/Vindolanda_tablets), ktoré dokazujú, že bežní rímski legionári boli vo všeobecnosti gramotní a písomný styk nebol medzi nimi ničím výnimočný.
Predstava hromadnej korešpondencie a z toho vyplývajúca masová gramotnosť bojovníkov slovanských, germánskych či avarských kniežat, je pomerne odvážna. Ward-Perkins v tejto súvislosti udáva i to, že mnohé predmety dennej spotreby, nájdené počas archeologických výskumov z dôb ZRŠ, majú na sebe mená či krátke napisy. Ako príklad spomína viac ako 400 nájdených hrncov z vojenskej pevnosti v Germánii, ktoré mali na svojom dne iniciály vojakov-majitelov, ktorí si vďaka týmto značkám dokázali identifikovať vlastné predmety. Ako ďalej Ward-Perkins udáva “In the early Middle Ages, domestic objects are almost alway mute”. I toto je jeden z nepriamych dôkazov o rozdielnom význame gramotnosti a jej úrovne v časoch antiky a včasného stredoveku.
Aby sme však povedali celú pravdu: podobná, aj keď menej početná zbierka písomností sa zachavala aj z obdobia vizigótskej vlády v Španielsku zo 6-7 st. n.l., t.j. z obdobia po páde ZRŠ (z oblasti Salamanca). Ako však v tejto súvislosti uvádza Ward-Perkins, španielske nálezy majú zväčša formálny charakter, alebo ide o dokumenty, ktoré sú skôr zoznamami vecí, než listami-korešpondenciou. Inými slovami, nálezy zo Salamanky dokazujú, že Vizigóti používali pri správe Španielska písomnú administratívu, t.j. niečo, o čom v prípade Rímskej ríše nikto nikdy ani len nepochyboval a čoho dôkazy (archeologické nálezy) sú rutinnou súčasťou vykopávok rímskych centier.
Asi najznámejším reliktom z dôb antiky, dokazujúcim široko rozšírenú gramotnosť v Rímskej ríši, sú grafity a pouličné nápisy z Pompejí. Profánne posolstvá, ktorých obsahom sú ponosy alebo pochvaly miestnych pohostinstiev, klebety, či vulgárne slogany dokazujú existenciu rozvinutej písomnej kultúry. Inými slovami, rozsah dochovaných grafity dokazuje, že schopnosť čítať bola rozšírenou kompetenciou obyvateľov Pompeji. Iba v gramotnej spoločnosti majú totiž písané nástenné reklamy a iné nástenné správy zmysel, iba v nej dokážu zasiahnuť široké publikum a splniť tak účel svojej existencie.
A pravdou je, že v takej miere, v akej boli odkryté pouličné grafity v Pompejách, neboli z dôb raného stredoveku doposiaľ objavené žiadne hmatateľné dôkazy v prospech tvrdenia, že gramotnosť včasného stredoveku (presnejšie, z doby prvých storočí po páde ZRŠ) dosahovala úroveň z doby Rímskej ríše.
Nabudúce o tom, ako vnímali Rimania a romanizované obyvateľstvo príchod germánskych kmeňov na územie ZRŠ.
