Ako predplatiteľ DenníkaN som si so záujmom prečítal pohľad komentátorov tohto periodika na aktuálne dianie v zdravotníctve.
Čím ma tento rozhovor zaujal, že som sa po dlhšej dobe rozhodol napísať blog? V rozhovore Konštantín Čikovský podrobuje kritike postup vlády pri vyjednávaní so zástupcami odborov lekárov a sestier:
"Lekári sú, akí sú, zdravotné sestry sú, aké sú, ale dávno sme to mali riešiť. Bolo absolútne jasné, že jediný spôsob, ako to riešiť, sú platy. Všetci ideme na dovolenky a prvýkrát po dvadsiatich rokoch sa musíme báť, že ak budeme mať zlomeninu, nebude nás mať kto operovať."
Čikovský teda cíti obavu, že rokovania nikam nepovedú a výsledkom bude ohrozenie poskytovania zdravotnej starostlivoti u nás. No a prečo túto Čikovského obavu spomínam?
V ešte horšej situácii sme na Slovensku boli v roku 2011. Vtedy nezhody medzi vládou a lekármi viedli k hromadnému podaniu výpovedí lekárov a k štrajku v zdravotníctve. Zhodou okolností sa k tejtou situácii aj vtedy vyjadroval Čikovsky, a to nasledovne:
link https://komentare.sme.sk/c/6076978/stlpcek-konstantina-cikovskeho-este-62.html
V roku 2011 lekári naozaj pre nezhody s vládou podali výpovede. Výsledkom boli odkladania operácií, zatvorené a nefunkčné nemocničné oddelenia alebo dokonca celé nemocnice.
Vtedy však Čikovský odporúčal riaditeľom nemocníc, aby výpovede lekárov akceptovali a aby ich prepustili.
Od štrajku lekárov v roku 2011, teda od nefunkčných nemocníc a ľúdi, čakajúcich v strachu o ich termín operácie, ubehlo 11 rokov. Čikovský však cíti obavy prvý krát za 20 rokov až dnes.
To sú ale paradoxy.
