Denník SME patrí dlhodobo medzi mienkotvorné média na Slovensku. Jeho internetová stránka sa nachádza medzi najnavštevovanejšími spravodajskými portálmi. Svoju povesť zakladal a zakladá na hodnotách serióznosti, nebulvárnosti a odbornosti.
Od doby vypuknutia pandémie ochorenia COVID19 však pozorujem, že v časti komentátorského kolektívu začala panovať iracionalita, hystéria a poplatnosť módnym vlnám, nezohľadňujúc tak vlastné hodnoty odbornosti a serióznosti.
V tomto smere vyniká komentátor Schutz. Aby som jasne ukázal na čo myslím, uvádzam tento jeho starší komentár:
https://komentare.sme.sk/c/22368284/zachvev-kultury-stadnosti.html
V texte jeho autor spomína hneď viacero vtedy aktuálnych tém - analýzu IZP Ministerstva zdravotníctva SR, mediálny štýl premiérov Matoviča a Babiša, postoj WHO v oblasti dobových odporúčaní o nosení rúšok či otázku regulácie cezhraničného styku Dánska a Švédska. To všetko v texte s rozsahom sotva stredoškolskej eseje.
Čo je ale na tomto texte výnimočné, je záver, ktorý odcitujem v celosti:
"Tu sa treba sústrediť, tu je Rodos. Ak bude dosť ventilácie, obslužného personálu, ktorý treba vycvičiť, a testovanie odušu (aj divoké), tak netreba rúška, big data od Telekomu ani zatvárať hranice (čo priam libidózne vzrušuje priateľov z tzv. novej pravice). O.k.?"
Prednostne treba vyjadriť sklamanie nad tým, že Schutz bol pomerne skúpy na slovo. Širší rozbor by si rozhodne zaslúžilo, čo sa myslí pod slovami "divoké testovanie". Existujú zaužívané slovné spojenia ako "divoká noc", "divoká jazda" či "divoká párty". No nikdy som sa doteraz nestretol so slovným spojením "divoké testovanie".
Tento explanačný nedostatok Schutzovho textu však neznemožňuje pochopiť jeho záver. Podľa Schutza nám totiž netreba nosiť rúška či striktne regulovať cezhraničný styk za predpokladu, žebudeme disponovať množstvom umelých pľúcnych ventilácií - UPV a zaobstaráme personál na ich obsluhu.
Ak by Schutz v dobe, kedy napísal svoj komentár, neveril vo svoju všeodbornosť, musel by cítiť povinnosť konzultovať tento záver s lekármi s atestáciou v odbore anesteziológia a intenzívna medicína. Títo by mu veľmi ľahko vysvetlili, že je za a) prakticky nemožné len tak "vycvičiť" personál na obsluhu UPV a za b) to, že umelý spánok a následné napojenie pacienta na UPV predstavuje vždy veľké zdravotné riziko.
Dostupné štatistiky pri liečbe ochorenia COVID19 v slovenských podmienkach tento záver potvrdzujú -pacienti napojení na UPV majú veľmi zlú prognózu - väčšina zomrie. Zaužívanou a preferovanou liečbou hospitalizovaných pacientov je pokúsiť sa za každých okolností vyhnúť nutnosti využitia UPV. Tomuto účelu slúžia napr. low-flow kyslíková terapia a vysokoprietoková oxygenoterapia.
Schutzov záver, že ak budeme mať dostatok UPV, nebude viac treba nosiť rúška, je tak na úrovni teórií absolventov vysokej školy života. Obávam sa však, aby sme k podobným záverom nedospeli po polročnom spätnom hodnotení aj iných, v SME aktuálne publikovaných komentárov.
Toto konštatovanie uvádzam ako občasný autor textov, publikovaných v denníku SME v prílohe Fórum.
