Ja však hovorím – blahoslavená buď Eva za to! Poznanie dobra a zla je totiž vec, ktorú máme spoločnú s Bohom – a žiadny iný druh okrem nás ju nemá. (Tzv. altruistické správanie niektorých zvierat, v záujme svojej svorky či druhu, za dobro považovať nemožno – z hľadiska ostatných svoriek a druhov.)
Dva stromy
V raji rástli dva stromy, z ktorých mali Adam s Evou zakázané jesť. Ten druhý bol strom (večného) života. O tom sa málo vie, iba tí, čo čítali Genezis a nespali pri tom, vôbec vedia o jeho existencii. Z kázní sa to človek veru nedozvie...
Adam s Evou boli vyhnaní z raja nie kvôli tomu, že neposlúchli Boha, ako sa to mylne interpretuje, ale preto, aby nejedli zo stromu života: Potom riekol Pán Boh: „Hľa, človek sa stal ako jeden z nás! Poznal dobro i zlo. Len aby teraz nenačiahol svoju ruku po strome života a nejedol a nežil naveky!“ A Pán Boh vykázal ho z raja Edenu.
Predsa len – nie je nejaká šanca, aby sme napriek tomu okúsili aj z toho druhého stromu?
Spravím teraz myšlienkovú skratku na koniec: Ježiš nám to ponúka. Ježiš zrejme o večnom živote čosi vedel – často rozprával o tomto, „časnom živote“, v protiklade ku „večnému životu“. Vďaka Adamovi (a Eve!) máme schopnosť poznať dobro a zlo, vďaka Ježišovi sa nám objavila šanca na večný život. Nestojí za to využiť ju?
Čas a večnosť
Čo je to vlastne ten večný život? Ľudia si to zväčša predstavujú ako žitie v plynutí času, ibaže trvá donekonečna, nikdy nezomrú. Dosť naivná predstava. Aby sme si uvedomili, aký je to nezmysel, stačí si prečítať Gulliverove cesty – Cestu do Glubdubdribu. (Bohužiaľ, s Gulliverovými cestami je to ako s Bibliou: Všetci si myslia, že vedia, o čom to je, ale málokto ich čítal.)
Plynutie času súvisí s večnosťou ako zmena polohy s priestorom. Je zvláštne, že v trojrozmernom priestore sa môžeme presúvať ľubovoľne – aj tam a zase späť, ale vo štvrtom rozmere – v čase – sa posúvame neustále jedným smerom, bez našej vôle. (Ktovie kto nám to robí.)
Nebolo by úžasné, keby sa nám podarilo ovládnuť tento nepríjemný samopohyb času? Mohli by sme, podobne ako v priestore, ísť kamkoľvek, vlastne kedykoľvek (ani slovo na to nemáme!) Do mladých čias, do starých čias – tak ako teraz môžeme ísť napríklad do Londýna. A všimnime si, že ten Londýn nie je rovnaký vždy, keď sa tam objavíme. A ani my nerobíme pri každej návšteve presne to isté...
Takto by sme mohli žiť večne, tak ako teraz môžeme ísť všade.
Einstein
Od Einsteina o čase čosi málo vieme. Vieme napríklad, že svetlo s tým nejako súvisí, svetlo je akoby mimo čas: Z hľadiska vonkajšieho pozorovateľa pre objekty, pohybujúce sa rýchlosťou svetla, ako keby zastal čas. V Jánovom evanjeliu sa píše o niekom, kto prišiel, a v ňom bol život, a ten život bol svetlom ľudí. A všetkým, ktorí ho prijali, dal právo a moc stať sa Božími deťmi.
