Nedeľa, pozeráte von oknom z tepla obývačky, vonku mínus päť, sneží. Situácia, v ktorej by väčšina z nás odmietla otočiť kľúčom vo dverách. Turistiku v zime preferuje málokto. Aj vy ste sa v počas vianočných sviatkov zamilovali do svojej chladničky? Odmilujte sa. Pozývam vás na Šarišský hrad.
VŠADE DOBRE, V LESE NAJLEPŠIE
Je čas vytiahnuť päty z domu. Turistické weby tvrdia, že od parkoviska k hradu vedie asfaltová cesta. Realita? Áno vedie, taká rozbitá, Slovenská. Miestami sa takmer úplne stráca. Nevadí, sme predsa v lese. Videl som aj horšie.
PRVÉ ZASTAVENIE
Cestou hore stretávam rodiny s deťmi, kočiarom, psom. Super, aspoň viem že v tom niesom sám. Päťsto metrov pred cieľom ma prestávajú poslúchať nohy. Trasa, ktorá podľa informácií z internetu mala trvať hodinu pätnásť sa predlžuje. Pokochať sa výhľadom, doplniť tekutiny, oddýchnuť, urobiť dve fotky a môžem pokračovať.
ZOMIERAM DRUHÝ KRÁT
Dvesto metrov pred cieľom ma prestávajú poslúchať pľúca. Ozvali sa následky ,,chripôčky,, ktorú som dostal počať ,,vymyslenej,, pandémie. Mám pocit, že chladničku, s ktorou som mal celý december intímny vzťah nesiem so sebou na chrbte. Kde sú tie časy, keď som zdolal druhú najvyššiu horu v Afrike?
DOSIAHOL SOM VRCHOL!
Konečne hore. Už pri vstupnej bráne vidím, že som sa sem netrepal zbytočne. Výhľad na okolie stojí za to. Kto nevidel, môže ľutovať. Odhadujem, že dnes navštívilo hrad na moje prekvapenie zo 50 ľudí. Asi nie som jediný, kto si potrebuje vyvetrať hlavu.
Povinná káva z bufetu chutí výborne a zahreje. Ešte sa pokochať na všetky svetové strany, úkol splnený. Poriadne som vymrzol, ale počasie vyšlo na jednotku. Cestou späť si užívam pomedzi stromy zapadajúce slnko. Konečne som doma a vyhladnutý zasa raz stojím pred chladničkou...
Ak máte pocit, že potrebujete uniknúť od všetkých tých hlúpostí, konšpirácií a klamstiev, čo denne vyprodukujú internetové h*vnomety, alebo len hľadáte spôsob, ako dostať deti od hracej konzoly, toto je jedna z možností.
