Je verejne známe, že v období komunizmu nebolo umožnené všetkým vyštudovať to, čo by práve chceli. Prekážkou bola nielen neprijateľná minulosť rodiny, nečlenstvo v SZM alebo v Komunistickej strane, ale aj poznanie, že uchádzač o štúdium by mohol prezentovať iné názory ako sú tie väčšinové. Dokonca by mohol proti nim bojovať. Do tejto skupiny patrili napríklad aj kresťansky založení ľudia. Následne boli z tohto dôvodu nútení vybrať si taký odbor, v ktorom je všetko dané a nie je do neho možné vsúvať vlastné myšlienky a pohľady. Tradične takýmito odbormi sú najmä matematika (prírodné vedy) a právo.
Pri počítaní majú príklady vždy dopredu daný výsledok. Tri krát tri bude stále len deväť a päť plus päť zase iba desať. Ak sa dopracujeme k iným výsledkom, tak sme niekde v rátaní museli nevyhnutne spraviť chybu. Iná možnosť neprichádza do úvahy. Rovnako prírodné zákony sú brané ako nemenné. Podobne je to aj v práve, aj keď to nemusí byť na prvý pohľad až také zrejme. Vyštudovaní právnici sú vo všeobecnosti učení dodržiavať vždy to, čo je napísané v schválených zákonoch. Tie sa síce na rozdiel od matematických a prírodných môžu časom meniť, ale to nie je podstatné. Kľúčová je zmena pohľadu na bežné situácie okolo seba.
Matematici sa snažia vidieť vo všetkom jedno resp. viacero správnych riešení. Nie je pre nich prijateľné, aby na niečo nemali odpoveď. Keď dospejú k jednej, o ktorej si myslia, že tá jediná je tou správnou, tak nedovolia, aby im ju niekto vyvrátil. Iný výsledok považujú spravidla za chybný. Ich nadobudnuté logické zmýšľanie im nedovolí uvažovať inak. Na druhej strane sú zase tí, čo poznajú normy (v minulosti farizeji a zákonníci) a majú v sebe zakódované to, že riešenia na všetko už boli niekde v zákonoch alebo knihách napísané a sú platné rovnako pre všetkých bez ohľadu na okolnosti. Nenúti ich to zamýšľať sa nad tým, že niečo by mohlo byť aj inak ako je uvedené tam. Týmto ľuďom sa podobne, ako tým, čo vyštudovali za komunizmu odbor prírodných vied, ťažko vysvetľuje, že svet nie je len čiernobielym.
Vari najmenej prijateľným slovom pre matematikov i právnikov je slovíčko kompromis. Je pre nich tak cudzím, že nie sú ochotní o ňom ani uvažovať. Stále pripúšťajú len svoju pravdu o tom, že všetko musí mať svoje správne riešenie platné unisono pre všetkých, ktoré je dané matematickými, prírodnými či inými zákonmi. Nie je šťastné, ak sú týmto smerom vyštudovaní ľudia na čele nejakej skupiny. Majú problém ju viesť inak ako len podľa seba. V súčasnom období je totiž nevyhnutné vedieť uzatvárať aj dohody. Špeciálne to platí pre politiku. Bez kompromisov to ide len málokedy. Je pravdou, že síce môžu vzniknúť niektoré situácie, pri ktorých nie je možné sa dohodnúť. Avšak vtedy by malo byť samozrejmosťou aspoň rešpektovanie iného názoru. Toto je problémom i na Slovensku.
Na čele väčšiny relevantných politických strán sa nachádzajú právnici alebo tí, čo vyštudovali odbor prírodných vied. To sú tí, ktorí nepoznajú slovíčko kompromis alebo im minimálne môže robiť určité problémy. Medzi týchto politikov možno zaradiť Róberta Fica, Róberta Kaliňáka, Vladimíra Mečiara, Annu Belousovovú, Pála Csákyho, Pavla Hrušovského, Vladimíra Palka, Františka Mikloška či Ivana Gašparoviča a mnoho ďalších. Preto niet divu, že sa častokrát nevedia dohodnúť. Ich osobný pohľad na vec je výrazne predsunutý pred názormi druhých. Potom víťazí mienka toho, kto má väčšiu moc a nie to, na čom by sa vedeli potenciálne dohodnúť, ak by toho boli schopní. Ostatní sa musia prispôsobiť a vzniká tak určité napätie, ktoré rastie a dalo by sa mu racionálnou dohodou všetkých zúčastnených predísť.
Ako vidieť, tak schopnosť dohodnúť sa chýba aj zásluhou minulého režimu mnohým súčasným politikom. Viacerí z nich majú stále čiernobiele videnie sveta. Matematika a právo výrazne poznačujú všetky ich rozhodnutia, aj keď to nebudú zrejme schopní pripustiť. Ostáva dúfať, že už v blízkej budúcnosti sa na čelo politických strán resp. vedúcich skupín v spoločnosti bude dostávať čoraz viac rozhľadenejších ľudí, ktorí budú vidieť svet farebnejšie a nebudú hľadať všade len jedno matematicky správne riešenie alebo sledovať vo všetkých prípadoch do posledného písmena zákony. Niekedy je dôležitejší duch zákona ako to, čo je v ňom presne napísané. Ak by to tak nebolo, tak by si každá situácia mohla vyžadovať osobitný zákon.
Námet tohto článku vznikol na základe rozhovoru s vyučujúcim Filozofie na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave, ktorý patril svojho času k zakladajúcim členom KDH.
