Kým všetky slzy nevytečú
a vyschne rieka pocitov
deň po dni
zapisuješ do číchsi rúk
prepadnuté minúty
ktoré nemá kto prevziať
Sú bez pamäti
kdesi v kúte sa kymácajú
zo strany na stranu
a v prázdnych očiach civia
otázniky bez odpovedí
Aká márnosť žitia...
vidieť oči
ktoré nič nečakajú
zabudli i myslieť
a v okázalej realite
sú oslobodené do staroby
ktorá možno ani nebolí
len tvoje srdce
páli mosty
a preplachuje slzami
nočné mory
ktoré hnijú ako rany
na duši
zmývaš ich každodenné
smútky dávneho zhonu
ktorý ich zlomil
a prikázal niesť
svoj kríž až tam
kde každému raz prísluší..
*