* * *
Oblaky uzlíčkov
pospájané snežnými vločkami
očká myšlienok do čipiek sa snujú
Čipková kráľovná- biela labuť -
okolo družičky v priesvitných črievičkách
Vyspievané ráno vzývajú v závoji zimy
ukolísané tancom vetrov
stíchnu pred zborom rolničiek
Na tisíc prskaviek rozvité zlaté korunky
držia ich deň
Odetta
najkrajšia z labutí
Prerástla už svoje detstvo
Priletel jej deň
srdce zrezonovalo
pod dotykom pohľadu
nežné prsty odkryli páperie
a tu zrazu v celej kráse
dievčina- Odetta -vyrástla zo slnečnej hmly...
Vzdáva sa nesmrteľnosti
vzdáva sa pochabých zábav víl
To teplo ktoré sála z človeka
priťahuje nesmiernou silou
Odetta čaká ťa láska
Láska človeka...
V závejoch zájdených snov
v tôni lekien
ľahučká ako dych
Odetta vzkriesená túžbou vyznačuje stopy lásky
Počuješ ten vírivý smiech vtákov
v stromoradí leta
Odetta ?
Do tvojich očí spadlo nebo
a vlasy sú lúče slnka posplietané
vetrík ti požičal červeň na líca
Odetta
budeš kráľovná !
Hlboká studňa a v zrkadle
čierna tvár visí ako z komína
vzbúreného neba
Vzala ti tvár- Čierna Odetta -Ukradla ti oči !
Len farbu majú inú
Sú čierne ako bezmesačná noc
Sú hlboké ako priepasť bez dna
Sú mŕtve ako kameň !
Zrel sa v nich milý tvoj
a jeho vernosť padla do priehlbiny zabudnutia
Odetta !
Šialená sklamaním kamže to utekáš ?
Voda už nie je tvoj domov
Odetta...
Slnko si berie zlaté lúče z hladiny
vetríku navraciaš požičanú červeň
nebo sa už nepozerá tvojimi očami
tvoja ľudská krása skamenela...
Odetta...
Nebo zavzlykalo
hviezdy sa od žiaľu rozpadli v márny prach
V prerastajúcu spomienku...
Už ide milý tvoj !
Prebudil sa zo zastavenia chvíle
no tvoja nemá tvár navracia sa tíško
do čipkových snov
Vzlietli aj biele labute
za šera si vítajú sestru
Večnosť k večnosti sa navracia
a živé zhynulo ľudským zlom
Zvetraným stromoradím
presakuje slnečná hmla
V haluziach na medzipristátiach
driemajúci vtáci
Sčerená hladina tajomstvo vypije do dna
schlácholí rozbúrené živly
v rozprávkach doznie ich ston
Čipková nádhera
snáď opášeľudské zmysly...
***
(1984)
Táto báseň vznikla a bola uvedená pri prezentácii paličkovanej krajky pražskej výtvarníčky Otílie Borskej, bola zhudobnená pre sláčikové trio a uvedená v Kutnej Hore, v galérii Vlašský Dvůr, kde je stála expozícia Labutieho jazera v paličkovanej krajke. Venujem ju mojim kamarátom z blogu Helenke Smihulovej a Jozefovi Javurekovi, nakoľko nafotili krásne fotografie s tématikou labutí...;-)
