Biele vzducholode
nesú svoj náklad v modrom mori neba
spievam...
polia do zlatožlta
vyladené
slávia slnovrat
pokým lastovičky neukončia leto
aj slnko si drží nad vetrami prím
hrám sa s ním na tiene
keď napoludnie páli
trochu zvrátene
a zanecháva tváre spálené
lesknúce sa potom
čo už s ním?
Úsmev si nasadím
nech vie to...
tajomstvo mojich očí
vo mne vrie
a keď v podvečer zatiahne na západe
do oranžova rozpálené žalúzie
ja prezradím sa žmurknutím...
*