Leto vo vlasoch zostarlo
nechce sa len tak vzdať
Mlčí a nechá si strihať šediny
Ešte zopár slov na cestu kým opustíš všetko
čím si dýchal čím si žil
Možno tie zmätky a nádeje čo krútili sa okolo
ušijú pramienky vrások a posunú ťa vyššie
ešte vyššie
kým nepochopíš tie mosty
čo sa pretínajú vždy na pravé poludnie
a zabárajú skrehnuté prsty do vedomia
aby ťa preniesli naspäť na počiatok
Potom zistíš že si nikdy nebol sám...
*