Z nebies najvyššíchhladia ma kvapkypadajúcich tónovktoré svojou silouzdvíhajú ma nad opar hôrNepoznám nič vznešenejšieako hudbuktorá ladís mojím - ja -S ľahkosťou ju dýchamrytmus ma prirodzene kolíšea v predstavách prežívamvzlety i pádymojich životovTeraz však stúpamschodík po schodíkuvyššiena vrchole sa rozhliadammám pocit horolezcaktorý prežíva nirvánuz pocitu vlastnej veľkostia kochá sa pohľadomdo hĺbokz ktorých sa štveralcelý nekonečný časÁnodospieť na vrcholkľaknúť a skloniť hlavuk veľkolepému prežitkunechať prúdiť cez sebadúhu sedmibolestnéhosvetlaktoré očisťujektoré pozývak prestretému stolukde sa podávaLÁSKAa ja sa ňou plnímpreciťujem a oblažujemako malé dieťačo verí v svoj vysnívaný svetZrazu sa rozprávkastáva skutočnosťouTen okamih zostávaotvorenýhlce moju pozornosťa ja sa ukladámodovzdanáprijať všetko svetlosvetazakliate do tónovako neskutočne hladí a ponúkasilu vstať a ísťa nezanechaťžiadnu slzu napospasale zabaliť judo milosrdenstvaotvorených očíktoré prestanú byťzakliatev ten prechodný časktorý lúšti krížovkyobnaženého svetaa nepochopiteľne samaskuje do onucí zlaPreto zavriem očia rozložím svoj úsmevSnáď bude znesiteľnýpre všetkých...*
