
*
No niekedy sa more vzbúri
a ženie biele tátoše krajinou
aby ich vypilo do poslednej kvapky
Potom akoby zázrakom sa umúdri
a vráti to čo vypilo
nedbá na leto
ešte vyviera z neho chlad
neúnavne drobí piesok na drobnejší
obrusuje hrany kameňom
pení a špliecha
naháňa strach
keď vstúpiš
po štyroch utekáš
na dobré slovo nedá
len vietor ho presvedčí
a potom - bez rečí
ľahne si na chrbát
*