čo lietajú v povetrí na diaľniciach svojich ciest
odbremenené od ťaživých slov
opíjajúce sa vetrom ktorý čistí pierka
pod oceánom oblakov prekrvujú dni láskou
k svojim blížnym
ukazujú cestu šťastia
ktorú pozemšťania nechápu
len oni rozumejú šumeniu listov a výronom dažďa
nevedno kde majú svoje hniezda a skrýše
no žijú svoje životy v mene posvätného stvorenia
a prijímajú všetko čo im život dá...
*