
*
Jeden večer
cestou z Toskánska
keď slnko poslednými lúčmi hladilo krajinu
a polia sa ukladali k spánku
prišlo mi ľúto
odísť len tak
bez pozdravu
nezamávať osamelým domcom v stráni
olivovníkom píniám a cypruštekom
zdobiacim mierne pahorky
tomu pokoju ktorý sedel nad krajinou
a prijímal pokorne plášť noci
vinice pomaly tmavli
do mojich očí vchádzali v nekonečných radoch
rovnakej výšky
dvíhali ruky zo zeme
ktorú vysušili ostré lúče slnka
a nútili ma myslieť na korenistú chuť červeného vína
Zbohom krajina
dávaš nádej mnohým
ktorí prídu po mne
odhalia tvoju krásu
a zakreslia ju do pamätí dní
v mnohých podobách
spi
a prines nové ráno tým
čo majú šťastie
ostať...
*