Pred tromi rokmi som sa rozhodoval akému športu sa budem venovať. Mal som (kedysi nepredstaviteľných) 32 rokov. Pri zaväzovaní šnúrok som si musel nohu vykladať na prvý schod a pohľad do zrkadla nebol práve najlepší.
V mladosti som trávil najviac času na cestnom bicykli, ale vždy ma lákali horské bicykle. Trvalo 3 mesiace, kým mi kamaráti pomohli vybrať ten správny pre mňa. Po prvom mesiaci som to už začal vzdávať, keďže každý týždeň mi vybrali iný, pre mňa najvhodnejší.
Nakoniec sa rozhodnutie ustálilo na 120 fulle.
Bicykel pre mňa vyzeral ako motorka, ale tešil som sa na prvú jazdu.
Prvá jazda dopadla dosť zle, keď som na letných plášťoch skončil v blate a hneď som tam aj defekt dostal. Dodnes mám odložené fotky zablateného bicykla. Keby som bol vedel, aké blato ma čaká neskôr, bol by som sa len pousmial.
Najdôležitejším na tom všetkom pre mňa bol neskutočný úsmev, ktorý mi jazda na bicykli dala. Kto jazdí pozná ten úsmev. Je to taký úsmev - ja ho volám na debila. Úsmev cez celú tvár.
Endorfíny. Dôvod, prečo sa veľa ľudí vracia k športu stále dokola. Hovorí sa, že ak beháte 10x, tak už neprestanete. Dôvodom sú endorfíny, nazývané aj hormón šťastia.
Po dvoch mesiacoch od kúpy bicykla som sa už ani neviem ako dostal na preteky do Svätého Jura. Výborná akcia. Ako pre mňa všetky preteky, na ktorých som sa dodnes zúčastnil. A že ich bolo dosť.
Známi sa ma pýtali, či som už nejaké preteky vyhral. Keď som povedal, že jazdím niekde okolo stredu štartového poľa, pýtali sa ma prečo to robím.
Tak som začal ľudom vysvetľovať, že robím šport pre zábavu, no nenachádzal som veľa porozumenia.
V dnešnej dobe sa už nejak nenosí, robiť šport pre zábavu. Vlastne skoro nič sa už nerobí pre zábavu. Je mi to ľúto.
Čítal som článok o Cyklokrose v Trnava z pohľadu organizátora. Ja by som dal jeden rýchly postreh z pohľadu diváka.
Akcia bola výborne pripravená a domyslená do posledného detailu. Nič iné som ani nečakal, vzhľadom na to, že to neboli prvé preteky. Týždeň pred tým som si skúsil atmosféru v Dubovanoch.
Možno sa to dialo aj tam, len som nemal čas si to tam všimnúť.
Na detských pretekoch som videl ako rodičia (možno aj tréneri) kričali na deti. Na 10 ročné deti. Pri niektorých deťoch som nechápal, prečo pretekajú. Malé dievča nevládalo ani prehodiť bicykel cez prekážku. Musela zastaviť, zísť z bicykla a najprv pomocou prednej vidlice prehodila predné koleso a potom zadné. Bolo mi jej ľúto. Myslel som, že to ani neprehodí.
Na poslednej zákrute som si vypočul rôzne pokriky. Nemôže ťa predbehnúť! Ideš ako slimák! Si na dovolenke? Poďme už ťa dobieha!
Neviem. Chýbali mi tam slová povzbudenia. Že fungujú som sa neraz presvedčil na pretekoch. Nemyslím si, že by sa môj výkon zlepšoval tým ako mi niekto nadáva a kričí na mňa. Ja osobne by som na ten šport zanevrel.
Čo mi však chýbalo oveľa viac, boli úsmevy. Úsmevy zúčastnených.
Na mojom najťažšom preteku tento rok - dubničáku, sme sa na občerstvovačke zastavali, porozprávali si vtipy, najedli sa výborných koláčov a pokračovali s úsmevom.
Samozrejme si nedovolím porovnávať ich a naše zapálenie, len mi to príde také nejaké nesprávne. Ja robím šport pre zábavu. Že je to viac ako koníček som si naposledy uvedomil keď som šiel v piatok v noci, v daždi pri teplote -5. Ale stále som sa dokázal usmiať.
Dokonca aj naposledy v nedeľu, keď sa mi zas podarilo ísť na letných plášťoch do blata. Bicykel zrazu vážil cez 20kg a tak som ho radšej niesol na chrbte. Stále s úsmevom.
Ono to bude možno aj iným detstvom, keď sme od malička stále športovali, ale sami sme si vyberali šport. Vždy podľa toho, čo nás práve bavilo. Robili sme to pre radosť. Vždy sa našiel aj medzi nami niekto, kto hrával nejaký šport závodne, ale hrával s nami už len ten šport. A bral to vždy moc vážne.
Nevravím, že je to zlé. Je to super mať koníček. Aj koníček, ktorému obetujem možno aj viac času a prostriedkov ako by bolo potrebné. Ale stále je to koníček, čo vo mne vyvoláva pocit, že by som to mal robiť z radosti pre potešenie.
Tento rok som posledné dva preteky išiel dlhé trasy. Nie preto, že by som si myslel, že tam mám šancu vyhrať. Bolo mi povedané, že na týchto tratiach už nebývajú súťažiaci takí premotivovaní.
Na stredných tratiach to býva niekedy dosť zlé. Sám som zažil, ako sa ma snažil iný pretekár vytlačiť z chodníka dolu kopcom.
Keď ide iný pretekár, ktorý ma ide obehnúť, pribrzdím a sám idem horšiu stopu. Lebo to robím pre zábavu.
Ešte stále sa snažím pochopiť pretekára, ktorý ma obiehal a celý čas len pozeral na predstavec. Podľa mňa ani nevedel kde je.
Nevravím, že sa má každý stále usmievať (aj keď si to myslím :) ), ale podľa mňa toto sú tie dôvody, prečo sa aj vo vrcholovom športe berú zakázané látky. Šport sa už žiaľ nerobí pre zábavu.
Je mi jasné, že je to aj o dobe. Doba je rýchla, ťažká, neveselá. Ale práve preto športujem, aby som si vyčistil hlavu a na večer šiel spať s úsmevom.
Nechcem nikoho a nič kritizovať. Chcem len ukázať môj spôsob vyrovnávania sa s dnešným stresom.
Preto ak budete v lese a stretnete usmiateho cyklistu usmejte sa aj vy a skúste si spomenúť, prečo ste začali tento šport robiť.
A ak jazdíte, tak vám prajem veľa šťastných kilometrov...
