Všetko sa to začína v zemi. Na jeseň, keď krajinou putujú husté hmly, listy sú červené a pôda vlhká a šťavnatá. Vinohradník v chladnom ráne narobí do zeme diery. Úhľadne v jednom rade, s rovnakým rozstupom, ani hlboké, ani plytké, proste akurát. On už vie. Do dier s láskou naukladá mladučké štepy. Štep, to je čosi ako bábätko viniča. Namiesto perinky sa zavinie do pôdy, napojí vodou a nakoniec sa starostlivo prikryje jemnou hlinou. Jesenná pôda je láskavá, plná živín a vlahy. Postará sa o štepy, prijme ich korene, dovolí im zmocnieť a pripraví ich na dlhú zimu, ktorá už nie je taká prívetivá. Tuhé mrazy, krátke dni, vietor a mračná – to všetko testuje štepy dňom i nocou. Vinohradníkovi neostáva nič, len čakať. Všetko, čo mohol spraviť, spravil na jeseň, a tak len škrtá dni v kalendári a pomaly, útrpne striehne na prvé jarné dni.
Keď konečne nastanú, rýchlo vlietne do vinohradu a ráta škody. Nie každý štep mal to šťastie a prežil. No tie, ktoré to zvládli, sa už o niekoľko mesiacov pýšia prvými zelenými pukmi. Život vyraší zo zeme, zelenie sa, ťahá sa do výšky ako zázračná fazuľa. Ovíja sa okolo agátového šteku, chveje sa v jarnom vánku, mocnie a bujnie. Vinohradník dennodenne pobehuje okolo, čelo spálené, ruky samý mozoľ a brada, čo by potrebovala návštevu kaderníka viac ako soľ. Len tie oči prezrádzajú, prečo to všetko robí. Lesknú sa v nich radosť i láska, starosti i odvaha. Lesknú sa v nich zelené listy, sladké strapce, poháriky plné iskrivého nápoja. Bojuje ako grécky boh. A že nepriateľov je veľa. Tu zakladá zábrany proti zveri, tam polieva, inde postrekuje. Niet pokoja, niet oddychu, niet dňa, kedy by si niekto netrúfal na jeho mladý vinohrad. Ale vinohradník sa nevzdáva. Podkutý múdrosťou starých otcov tancuje pomedzi nástrahy, ochraňuje svoj zelený poklad, splýva s ním v jedno. Jeden bez druhého nedokážu žiť. Vinohrad ševelí pod mozoľnatými rukami, rastie do krásy a vinohradník dýcha v zelených riadkoch akosi pokojnejšie. Svet v zelenom riadku viniča je jasnejší a jednoduchší.
Prejde prvý rok. Potom druhý. A napokon tretí a vinohrad klope na bránu dospelosti. Už to nie sú len náhodné strapčeky hrozna, kde-tu roztrúsené po riadku. Kdeže. Tretím rokom sa vinohrad konečne chystá v plnej miere poďakovať svojmu opatrovníkovi a obdaruje ho plnohodnotnou úrodou. Tučné strapce sa hromadia pod listami, zrejú, voňajú, volajú na vinohradníka: Tu sme. Zober si nás.
Ale on čaká. Striehne. Nie je to žiadny hŕ, bŕ začiatočník. Vie, že kto si počká, ten sa dočká. Správny termín zberu sa nedá vycucať z prsta. Ten sa číta z oblohy, z pôdy, z vetra, z viniča samotného. Je to niečo, čo sa nedá naučiť za jeden rok. Koniec leta, vinohradník je ako na ihlách. Oprostený od svetských vecí pozoruje oblohu, načúva vetru, drobí hlinu pomedzi prsty. V týchto chvíľach sa mení z človeka na prírodu, oblieka si jej kabát, vníma jej pochody a volania. Číta v jej srdci. A číta sústredene. V hre je veľa. V hre je chuť, stavba, harmónia, iskra, farba. Ak by vinohradníka ktosi pozoroval, videl by nervózneho čudáka, s ktorým sa nedá vydržať. Zo dňa na deň je to horšie a horšie, až kým sa jedno ráno nezobudí a nezvolá: Teraz!
Kampaň sa začala. Vinohradník, žena, deti, babky, tetky, bratranci – všetci sa zlietnu do vinohradu a od skorého rána zbierajú sladké strapce. Ulepené dlane, veselé tváre, radosť v srdci. Svižný tanec človečiny na karpatských svahoch. Hrozno sa zváža do pivnice, traktor jazdí tam a späť a vinohradník ľutuje, že sa nedokáže rozdvojiť. Treba dohliadať na zberačov, treba dohliadať v pivnici, treba, treba, treba – joj, koľko len toho treba. Nakoniec sa predsa len ustáli v pivnici. Meria, váži, ochutnáva, ako starodávny alchymista mení strapce na sladký mušt. Vzduch vonia hroznom, slnko páli, oči bzučia a vinohradník pobehuje okolo, šermuje rukami ako dirigent. Akoby sa vytratil zo skutočného sveta. Celým srdcom ponorený do procesu, akoby aj on bol sladká šťava pripravená prerodiť sa v omamné víno. Dávno po večeri, tmavá obloha vyšívaná hviezdami, no v pivnici stále tlie slabé svetlo a vinohradník ráta posledné kvapky muštu. Hotovo!
Spánok, tak potrebný spánok. Mohlo by sa zdať, že vinohradník bude mať konečne dušu na mieste. Nuž, vinohradník možno, ale vinár určite nie. Náš starostlivý strážca vinohradu sa mení na pivničného majstra a cesta pokračuje ďalej. Skutočná mágia ešte len začína. Kdesi-čosi prichádzajú na rad malinkí pomocníci – kvasinky. Nevidieť ich voľným okom, ale predsa vieme, že sú tam. Pochutnávajú si na sladkom cukre z bobúľ, hlučne a bujaro, dalo by sa povedať až bublavo. Tu sa všetko láme, tu sa rozhoduje, tu sa mení šťava na víno.
Vinár vie, že kvasinky majú rady pokoj. Dopraje im ho teda, dôveruje im. Do pivnice vstupuje po špičkách alebo vôbec. Víno šumí ako more, kvasinky sa kŕmia, a keď sú konečne nasýtené, padajú na dno nádoby rovnako, ako prejedení ľudia padajú na pripravené gauče. Keď už nič nešumí, nič nebuble, vinár vie, že je čas na ďalší krok. Opatrne víno stáča, oddeľuje ho od kvasiniek na dne suda a prečerpáva do nových, starostlivo ošetrených nádob. Ak by sme boli maliari, povedali by sme, že v tejto fáze sa začína pracovať na detailoch. Formuje sa vôňa, buket, chuť. Formuje sa charakter. Bude víno veselé alebo vážne? Zádumčivé či ľahké ako vánok? Bude nás rozpaľovať alebo osviežovať? Tu sa varí duša vína.
Vinár sa mení na učiteľa a začína školenie vína. Vyťahuje všetky svoje triky, známe i neznáme, aby z vína dostal to najlepšie. Trvá to týždne, niekedy mesiace. Vinár vie, že všetko má svoj čas a trpezlivosť je jeho najúčinnejšia zbraň. Posledné úpravy, posledná filtrácia. Preč so zblúdilými kvasinkami, preč s nečistotami – len lesk a iskra, len žiara a chuť. Víno putuje do fliaš. Čisté a panenské. Vinár hľadí na fľaše, teší sa i smúti. Lúči sa, posiela svoje dieťa do sveta, praje mu veľa šťastia, drží mu palce.
Sedíme na námestí, nad mestom sa vznáša letný večer. Počujeme hudbu z neďalekého pódia. Na vratkom stolíku pred nami stojí fľaša a prázdne poháre. Posledná skladačka dokonalého okamihu. Beriem fľašu do rúk, v skle sa odráža moja tvár. No keď sa pozriem pozornejšie, vidím ešte jednu tvár. Má opálené čelo, bujarú bradu a oči plné vášne. Prísne ma pozoruje, čaká na verdikt. Otváram fľašu, nalievam. Spolu s vínom sa do pohárov lejú roky, zimy a letá, listy a strapce, slnko a dážď, smiech i plač, spev i hundranie, modlitby i kliatby. Položím fľašu, chytím pohár a všetko pomaly, opatrne premiešam. Štrngnutie skla a jeden dlhý dúšok. Ach, áno. Cítim to. Cítim to všetko v jednom jedinom dúšku. Cítim život.
