Potom sa tí komunisti zrazu prekabátili na kapitalistov. Nie nejakým dlhoročným, poctivým budovaním rodinných firiem z deda na otca a z otca na syna a postupným investovaním, dlhoročným budovaním značky a zveľaďovaním najskôr firemného majetku a až potom vlastného. Ale zrazu, zo dňa na deň, z roka na rok. V rámci zlodejských privatizácií a špekulácií s kupónmi a akciami všetkých foriem a druhov. Nuž čo, nožno sa nám aj zdalo, že to asi nebude úplne zdravý vývoj slovenského kapitalizmu, ale aspoň že sa to stále deje v rámci demokracie. A tú nám predsa už nikto nikdy zobrať nemôže. To sme si vyše 20 rokov mysleli.
A teraz sme zrazu a neočakávane vymákli tú obrovskú opicu. Vymákli sme ju dobre schovanú v tieni špajze, kde sme si mysleli, že máme na dlhé roky bezpečne a trvanlivo uskladnenú našu demokraciu. Vymákli sme ju, ako nám ju žerie a napcháva sa ňou rýchlo a obrovskými sústami. A o tie omrvinky, ktoré jej padajú z papule, sa na zemi pri jej nohách trhajú ľudia, o ktorých sme si mysleli, že nám tú demokraciu budú strážiť. Najhoršie je, že všetci. S poriadnou dávkou dosť neodôvodneného idealizmu a optimizmu si môžme myslieť, že "takmer všetci".
Tohoto sme sa dožili 20 rokov po poslednej revolúcii. Je teda načase urobiť revolúciu novú, alebo minimálne dokončiť tú z roku 89. Keďže ide znova o demokraciu, tak nemáme iné možnosti ako námestia a voľby. Ja osobne využijem oboje. Lebo ďalšia príležitosť môže prísť znova až o 20 rokov. Ak si tú demokraciu necháme teraz zožrať, tak ďalšia príležitosť už nemusí prísť vôbec. Lebo oni každé naše zaváhanie a falošné voličské nádeje využijú a už si nájdu spôsob ako sa tam zabetónovať navždy.
