A teraz si predstavte, že svojho zamestnávateľa nejako okradnete. Napríklad zoberiete od dodávateľov provízie a nakúpite pre firmu za vysoké ceny, dohodnete sa s ľuďmi čo vám budú robiť reklamu, že vám vyfakturujú niečo navyše, alebo sa dohodnete s upratovačkou, že jej zaplatíte viac a ona vám z toho niečo vráti, alebo sa dohodnete s dodávateľom IT, že z každého PC vám niečo kvapne, alebo sa dohodnete s dodávateľom elektronických cvakačiek na vrátnici. Alebo niečo, o čom si myslíte, že firma už nepotrebuje z firmy zoberiete a predáte to vonku na ulici. Napr. firemné poukážky na nákup čohokoľvek, prípadne nejakú drahú súčiastku z výroby, napríklad nejaké sitká.
A teraz si predstavte, že vám zamestnávateľ na to kradnutie príde. Viete si predstaviť akým svinským krokom vás z tej firmy poženie a aké referencie si so sebou zoberiete? A viete si predstaviť, že vás s takými referenciami najbližších 10 rokov niekde zamestnajú?
No, a nakoniec si skúste predstaviť, že onedlho po tom, ako váš zamestnávateľ s vami vyrazil dvere na budove a vedľa vás pristálo vašich "pět švestek" čo ste ešte pred chvíľou mali vo svojej kancelárii, budete mať tú drzosť a pošlete mu žiadosť so životopisom a budete sa vo výberovom konaní znova uchádzať o svoj práve stratený flek...
Poznáte tú peknú pesničku od Roba Grigorova? Tú, kde sa v refréne spieva: „Priznám sa mám veľké obavy,... či si to vieš vôbec predstaviť ?"
Ale nie o pesničkách som tu chcel písať, o tých voľbách, čo nás čakajú som chcel...
