Celú poslednú časť jej politickej kariéry sprevádzali paradoxy. Keď v roku 2009, v prezidentských voľbách získala takmer milión hlasov, stala sa pre mnohých nádejou pravice. Pravica sa potešila, že môže využiť jej voličský potenciál. Stala sa síce nádejou pre celú pravicu, ale paradoxne sa nestala šéfkou vlastnej politickej strany.
Jej strana sa mala z nej tešiť a podporovať ju, ale paradoxne jej po celý čas podrážali autoritu kde to len išlo. Keď spojila hlasovanie o generálnom prokurátorovi s vlastným odstúpením z funkcie, tak jej vyjadrili podporu všetci predsedovia koaličných strán, všetci s výnimkou predsedu jej vlastnej strany. Všetci s výnimkou Dzurindu, jasne a verejne deklarovali, že si želajú pokračovanie koalície s Radičovou.
Keď sa riešila kauza daňového úradu v KE, tak namiesto vinníka kauzy paradoxne ponúkla svoju funkciu ona. A kauza sa aj tak nedoriešila.
Keď sa v koalícii jednalo medzi stranami o podpore navýšenia eurovalu, tak vyjednávanie so SaS paradoxne prevzala ona. Hoci vyjednávanie s koaličnými partnermi mal Dzurinda ako predseda strany v základnej náplni práce. Keď potom jedného dňa svojmu koaličnému partnerovi sľúbila, že hlasovanie nespojí, tak hneď na druhý deň paradoxne urobila opak.
Keď potom iba z dôvodu toho jej spojeného hlasovania padla jej vláda, tak ešte paradoxne vyzývala Sulíka a ministrov za SaS aby odstúpili z funkcií, hoci na funkciu šéfky vlády de facto už ani ona sama nemala mandát.
Po celý ten čas sa stavala do pozície slušnej političky. Keď potom mal jeden slušný politik problémy na ministerstve, tak ho odtiaľ paradoxne vyhodila práve ona.
A teraz, keď už sama dobojovala, tak musí ísť bojovať s lekármi a na ministerstvo obrany. Paradoxne.
Len ona sama vie, aké sú dôvody všetkých tých paradoxov okolo nej. Jeden z nich však určite bude aj ten, že vždy viac dala na svojich nepriateľov, ako na tých, ktorí ju podporovali (paradoxne...).
