Andrej Danko chce Slovákom otvárať oči. Neviem, prečo má pocit, že ich majú zatvorené a prečo by to mal byť práve on, kto ich bude otvárať.
Keď som si prečítal zdôvodnenie jeho cesty, zasypala ma lavína otázok. Chce ich otvárať svojim verným, ktorí ho velebia za Šimkovičovú, Kotlára, Tarabu a jeho svätý boj proti liberalizmu? Načo? Veď tí ich majú rozžiarené dokorán. Chápem. Je im smutno na Sovietskym zväzom, umakartovými jadrami a Trabantom. V osobe Danka majú nádej, že sa tie časy vrátia. S dopomocou ruských tankov.
Tak komu potom? Tým, ktorí s Ruskom nechcú mať nič spoločné? Tým, ktorí nechcú mať nič spoločné s Dankom? Tým, ktorí chápu, že Andrej v Moskve vybaví presne to isté, čo Fico a že jeho gerojské reči o tom, že on to "s Putinom vybaví," nebude stáť ktorémukoľvek Putinovmu dvojníkovi ani za ironický úškrn? Alebo tým, ktorí videli jeho odvahu a osobnú zodpovednosť pri semaforovom príbehu?
Akým právom chce tento zaslepenec niekomu otvárať oči?
Akým právom chce tento amorálny človek, plný zloby a nezáujmu o Slovensko, niečo komukoľvek kázať a určovať jeho smer, keď sám ten svoj už dávno stratil?
Akým právom chce riadiť život Slovákom návštevou krajiny presiaknutej smrťou?
Ruky preč, Andrej Danko! Slovensko vás nechce a nepotrebuje.
Ale ešte je tu jedna šanca, ako naplniť vlastný národný program a aspoň raz byť pre Slovensko užitočný. Z cesty do Moskvy urobiť jednosmernú cestu.
